ŠKOLA MYSTÉRIÍ HÓROVA OKA


 HOME


 OKEM BOHA HÓRA

   1. díl - ŠKOLA MYSTÉRIÍ

   2. díl - OSIRIS

   3. díl - SFINGA

   4. díl - KVĚT ŽIVOTA

   5. díl - SAKKÁRA I.

   6. díl - SAKKÁRA II.

   7. díl - DENDERA

   8. díl - EDFU

   9. díl - KOM OMBO

 10. díl - PHILAE


 MAGICKÝ EGYPT


ZAKÁZANÁ EGYPTOLOGIE 

TUTANCHAMONOVA PROROCTVÍ 

ÚVOD DO HERMETISMU 

KYBALION 

SMARAGDOVÉ DESKY


 KOSMICKÝ ROK

 BLÍŽENECKÉ VLASTNOSTI

 7 STUPŇŮ MYSLI


 TV, KNIHY, VIDEO


 GALERIE

 E-MAIL

ZAKÁZANÁ EGYPTOLOGIE

V súčasnej dobe je vstup do Cheopsovej pyramídy, ktorá patrí k siedmim divom sveta, verejnosti zakázaný. Príčina tohto opatrenia súvisí s odkazom starovekých Egypťanov a s prvými technickými a vedeckými krôčikmi ľudstva. Bezpečne vieme, že najvzdelanejší jedinci z dôb faraónov, teda predovšetkým panovníci a vysoko postavení kňazi, poznali elektrinu a dokonca nechávali ťažiť uránovú rudu (odborníci z amerického vesmírneho úradu pre kozmonautiku sa domnievajú, že vnútro pyramídy skrýva s veľkou pravdepodobnosťou energiu zodpovedajúcu sile atómovej bomby). Lenže ako mohli faraóni bezmála už pred 5 000 rokmi využívať špičkové technológie obvyklé až v dnešnej dobe?

Zakázaná Egyptologie, Záhadná věda a špičkové technologie doby faraonů, Erdogan Ercivan,

Vydavateľstvo: Dialog, 2005
Pôvodný preklad z nemčiny: Mgr. Tomáš Kurka
Z češtiny preložil: Ptah, v spolupráci s: www.cez-okno.net

 

Stará múdrosť

Pokiaľ chcú naši historici označiť nejakú zem za kolísku západnej civilizácie, spravidla s úctou spoja tento prídomok s antickým Gréckom. Starí Gréci najmenej s rovnakou úctou vzhliadali k Egypťanom, ktorých prapôvodné znalosti siahajú podľa kroník do dôb pred viac ako 23 000 rokmi. Vtedy v Egypte žili veľmi vzdelané osobnosti, ktoré boli pokladané za bohov a ktorým sú pripisované mimoriadne dlhé obdobia vlády. Starí Egypťania boli strážcami najstaršej ľudskej civilizácie, ktorá nám svoje skvelé poznatky a skúsenosti zanechala nielen na papyrusoch, ale i v podobe kamenných stavieb – chrámov a pyramíd.

Gréci sa o tejto skutočnosti dozvedeli zrejme veľmi skoro a neustále sa pokúšali odhaliť počiatky tajuplnej egyptskej civilizácie. Grécki učenci a historici navštevovali Egypt poháňaní mimoriadnou zvedavosťou. To, čo v zemi Nílu našli, presahovalo ich predstavivosť. Menujme aspoň niektorých z týchto návštevníkov Egypta – Homér, Solón, Hérodotos, Platón a Pythagoras, tí všetci cestovali do zeme faraónov, aby pátrali po pôvode múdrosti. Ale už v rokoch 391-404 po Kristovi, za vlády Theodosia I., kresťanská cirkev prehlásila staré egyptské pamiatky za pohanské a zakázala ich výskum. Pravdaže nielen preto sa na staroveký Egypt skoro zabudlo a čakal nás dlhá cesta k jeho znovuobjaveniu.

V roku 1638 sa britský profesor John Greaves (1605-1652), tridsaťtri ročný absolvent Oxfordu, astronóm vyučujúci matematiku v Londýne, rozhodol, že podnikne cestu do Egypta. Jeho záujem nevyvolala iba zvedavosť, sledoval i vyšší cieľ. Chcel v egyptských stavbách objaviť vodítko pre konkrétny výpočet rozmerov našej zemegule. K tejto domnienke dospel štúdiom kníh milánskeho lekára a matematika Girolama Cardana, ktorý bol na počiatku 16. storočia priateľom univerzálneho učenca Leonarda da Vinci. Cardano sa domnieval, že pozoruhodnými prírodovedeckými znalosťami disponovali pred Grékmi už i staršie civilizácie. Už tisíce rokov pred nástupom alexandrijských učencov bol známy pojem ako zemepisná šírka a vtedajší matematici ju dokázali spočítať presnejšie než Eratosthenes alebo Ptolemaios.

Greaves si najprv prečítal všetku vtedy dostupnú literatúru a potom sa vydal do Egypta, aby preskúmal predovšetkým Veľkú pyramídu v Gíze. Zavrhol všetky povedačky o tom, že pyramídy boli postavené biblickými hrdinami alebo legendárnymi kráľmi. Na základe štúdia klasických prameňov dospel k presvedčeniu, že pyramídy nechali vybudovať faraóni Cheops, Chefren a Menkaure ako bezpečný úkryt pre svoje telesné schránky. Podľa viery starých Egypťanov bolo totiž zachovanie tela nutným predpokladom pre ďalší život duše.

Pred výpravou si zaobstaral najlepšie dostupné pomôcky a nástroje a na mieste sa pustil do merania pyramíd pomocou prísne vedeckých metód. V neskôr publikovanej práci popísal ako sa cez hŕby sutiny dostal k pôvodnému vchodu vo výške šestnástej vrstvy kameňov. Vyliezol na veľkú pyramídu a napočítal 208 stupňov – z toho odvodil zvislú výšku stavby 152 metrov (v skutočnosti pyramída meria 146,59 metra). Zmeral tiež dĺžku jednotlivých strán a ich sčítaním mu vyšla hodnota 211,23 metra, to znamená, že sa zmýlil iba o 19,15 metra. Dôvodom tejto nepresnosti nebola malá dôslednosť pri meraní, ale skutočnosť, že Arabi odviezli značnú časť kamenných blokov a použili ju na stavbu vlastných príbytkov. Zostávajúca základová terasa neumožnila Greavesovi presnejšiu rekonštrukciu.

Kvôli chybne zisteným rozmerov základov stanovil nesprávne veľkosť základne na 44 615 metrov štvorcových (v skutočnosti 54 300 m²).

Napriek určitým nedostatkom vzbudili závery profesora Johna Greavesa vo vtedajšom Anglicku nebývalý záujem a postarali sa o búrlivé diskusie. Súhlasné i nesúhlasné hlasy boli približne v rovnováhe. K egyptologickej problematike sa vyjadril i sám dr. William Harvey, objaviteľ krvného obehu. S údivom konštatoval, že Greaves neobjavil žiadne vetracie šachty, ktorými by mohol behom výstavby prúdiť do pyramídy vonkajší vzduch. Podľa Harveyovho názoru také šachty museli existovať, čo zdôvodnil nasledujúcimi slovami:

„...ako už vieme, nemôžeme rovnaký vzduch vdychovať dvakrát. Vždy potrebujeme prísun čerstvého vzduchu!“

Greaves síce vetracie šachty neobjavil, avšak na južnej a severnej stene kráľovskej komory si povšimol dva výklenky. Podľa stôp tam nájdených sadzí usúdil, že slúžili na odkladanie olejových lámp. Sadze však zrejme nepochádzali zo svietidiel pôvodných stavebníkov, ale patrili do výbavy votrelcov, ktorí do pyramídy vnikli v 9. storočí.

Dnes vieme, že architektonická pripomienka dr. Harveya bola oprávnená. Britský bádateľ Richard William Howard Vyse (1784-1853) a jeho spolupracovník John Shea Perring (1813-1869) totiž dvesto rokov po Greavesovi objavili na vonkajšej stene pyramídy výstupy šachiet z kráľovskej komory. Najprv sa domnievali, že prieduchy vedú do nejakých ďalších priestorov. Skoro však pôvodnú teóriu opustili, pretože po uvoľnení južnej šachty od sutiny zreteľne pocítili, ako do kráľovskej komory začína prúdiť vzduch. Z toho mylne usúdili, že šachty slúžili na ventiláciu a ako prví použili od tej doby rozšírený pojem „vetracie šachty“.

Akosi prekvapivo bolo ich vysvetlenie už v 19. storočí niektorými uznávanými vedcami odmietnuté.

Pred návratom do Anglicka prenechal John Greaves svoje nástroje mladému Benátčanovi menom Tito Livio Burattini, ktorý ho k pyramídam doprevádzal. I on sa rovnako usilovne ako Brit snažil zistiť presné rozmery Veľkej pyramídy a predovšetkým určiť dĺžkové jednotky, podľa ktorých sa pôvodne stavalo – „lakeť“, „stopa“ alebo „piaď“. Mladý Talian bol na svojej egyptskej ceste finančne podporovaný nemeckým jezuitským páterom Athanásiom Kircherom (1602-1680). Ten sa v tej dobe presídlil do Ríma, aby sa s Galileom Galileim (1564-1642) mohol radiť o otázkach univerzálne platných dĺžkových jednotiek a ich spojitosti s Egyptom.

Už grécky učenec Pythagoras zo Samu (580-501 p. n. l.) sa domnieval, že antické miery boli odvodené zo starších egyptských vzorov a sú založené na nemennom štandarde. Dodnes je však záhadou, ako mohli tak významné vedecké výkony starých Egypťanov upadnúť na tak dlhú dobu do „zabudnutia“.

Bol v tom snáď úmysel?

Egyptské tradície zrejme detailne poznali významní predstavitelia americkej revolúcie. Vtedajší prezident George Washington a jeho minister obrany Peyton Randolph totiž nechali v novembri 1777 na zadnej strane veľkého pečatidla USA zobraziť slobodomurársky symbol (novodobé slobodomurárske hnutie v nijakom prípade nemožno stotožňovať s pôvodnými egyptskými mystériami a už vôbec ich nemožno považovať za ich pokračovanie, pozn. red.) – „pyramídu“. Pokladali ju, rovnako ako Gréci, za článok, ktorý ich spája s dávnymi predchodcami.

Keď sa Francúzi roku 1789 chystali prebudovať svoj štát podľa revolučných myšlienok, ktoré boli okrem iného ovplyvnené slobodomurárstvom, zrušili sedemdenný biblický týždeň a nahradili ho desaťdenným rytmom starých Egypťanov. Napoleon Bonaparte sa pri ťažení do Egypta riadil historickým vzorom Alexandra Veľkého a Júlia Cézara. Korzičan sa snažil nielen o vojenské a politické podrobenie zeme na Níle, ale tiež o oživenie pradávnych znalostí.

Spoločne s imámom Muhammadom a dvanástimi sprievodcami navštívil Napoleón 12. augusta 1799 kráľovskú komoru vo Veľkej pyramíde. Rovnako ako Alexander Veľký požiadal, aby ho tam nechali samého. Keď sa Napoleóna na druhý deň pýtali, či v komore zažil niečo tajomné, odpovedal svojmu adjutantovi Lasu Casesovi: „Nemá zmysel čokoľvek vykladať, aj tak by ste mi neveril!“

Francúzski sansculoti okrem iného zrušili i doterajšie cirkevné sviatky a miesto nich poriadali oslavy k pocte prírody a najvyššej podstaty ľudstva.

Nahradiť bolo treba i starú mernú jednotku „siahu“. Preto nechala Francúzska akadémia vied zmerať oblúk poludníka z Dunkerque do Perpignanu a na základe antickej desatinnej sústavy stanovila ako základ novej dĺžkovej miery meter, ktorý je podľa výpočtov presne štyridsaťmilióntinov zemského obvodu na rovníku.

Francúzi vyrazili koncom 18. storočia s 328 loďami do Egypta tiež preto, aby sa skôr než Angličania dostali k zdroju prastarých znalostí. Dňa 19. mája 1798 sa na egyptskej pôde vylodilo nielen 35000 vojakov, ale tiež skupina 500 civilistov, medzi ktorými boli členovia Francúzskej akadémie vied. Ku gízskym pyramídam sa Francúzi dostali 21. júla 1798, ale ich situácia nebola nijako skvelá. Boli napadnutí 10000 mameluckými jazdcami kalifa Murada Beja. Podľa rozkazu sa francúzski vojaci zošíkovali do osvedčených štvorcových formácií a rešpektovali pritom zásadu „učenci a osli do stredu!“

Došlo k masakru, pri ktorom bola mamelucká armáda úplne rozprášená. Behom dvoch hodín bolo bitevné pole pokryté dvomi tisíckami padlých mamelukov, zatiaľ čo Francúzi stratili iba štyridsať mužov.

Avšak iba o mesiac neskôr to s francúzskou armádou vyzeralo podstatne horšie. Do deja zasiahlo britské loďstvo pod velením iba 1,57 metra vysokého admirála lorda Horatia Nelsona a pri Abúkire potopilo nielen 13 zo 17 francúzskych lodí, ktoré sa tu zdržiavali, ale zajalo i všetkých vojakov, ktorí nestačili ujsť. V bitve padlo 1700 Francúzov a 3105 ich bolo zranených. Zdevastované pozostatky francúzskeho loďstva našiel 4. júna 1999 v jedenásťmetrovej hĺbke parížsky archeológ Franck Goddio z Európskeho ústavu podmorskej archeológie. Zvyšky lodí spočívali v bahnitých nánosoch. Vraky sa nachádzali približne 20 kilometrov severne od dnešnej Alexandrie a časť z nich bola v lete roku 2000 vyzdvihnutá.

Napoleonova výprava síce skončila vojenským fiaskom, ale prispela k založeniu nového vedného odboru, egyptológie. Svet začal poznávať staroegyptskú civilizáciu, i keď vedci stále narážali na zdanlivo neprekonateľnú prekážku v podobe nerozlúštených hieroglyfov. Jedným z najbystrejších účastníkov expedície bol Edmé Francois Jomard. Vďaka nemu vieme, ako obtiažne sa francúzskym bádateľom pracovalo v úzkych štólach egyptských stavieb. Jomard mnohokrát preliezol zasypané chodby, sužovaný horúčavou, dymom pochodní a napoly udusený nedostatkom vzduchu. V pyramídach mu bol častým sprievodcom plukovník Jean-Marie Coutelle. Jomard píše o tom, ako ich súžili húfy vyplašených netopierov, ktorí ich škriabali do tváre a svojim štipľavým zápachom im brali dych.

Pri prieskume Veľkej pyramídy si Edmé Jomard sťažoval na množstvo sutiny a jemného piesku, ktorý sa časom nahromadil prakticky všade. Za prispenia 150 pomocníkov sa mu nakoniec podarilo odkryť severovýchodný a severozápadný roh stavby. Pritom učinil významný objav. Našiel totiž základňu, ktorú profesor John Greaves prehliadol. Na nej bola pyramída vybudovaná. Bezprostredne pri základovej plošine boli v piesku odkryté dve ploché pravouhlé priehlbiny o rozmeroch 3,05 x 3,66 metra. Boli vytesané približne päťdesiat centimetrov hlboko do skaly. K čomu slúžili?

Najprv musela byť celá stavba dôkladne zmeraná, aby sa dalo prísť na kĺb zmyslu oných architektonických prvkov. Jomard zmeral každý jednotlivý stupeň, aby zistil skutočnú výšku pyramídy a dospel k hodnote 144 metrov. Z jednoduchého trigonometrického výpočtu vyplynula dĺžka chrbtovej strany 184,722 metra a uhol sklonu 51°16´14´´. Jomard následne nahliadol do klasických spisov, ktoré do Egypta priviezla vedecká časť expedície. Zistil, že dĺžková jednotka – stadium – alexandrijských Grékov dosahovala dĺžky 185,5 metra. Jeho domnienka o možnej súvislosti ním vypočítanej chrbtové hrany pyramídy a antického stadia bola neskôr podporená výsledkami meraní Napoleonových zememeračov. Jomard totiž prišiel na to, že určité vzdialenosti medzi staroegyptskými sídlami sa zhodujú zo zmienenou jednotkou miery, pokiaľ budeme vychádzať z predpokladu, že stadium meralo 185 metrov. Francúzsky učenec mal dojem, že starí Egypťania používali univerzálnu sústavu mier a váh, ktorá by mohla byť pokladaná za vyspelý model merania času a dĺžok. Skutočne sa nemýlil. Staroegyptská sústava je založená na zdanlivom otáčaní neba okolo predĺženej zemskej osi a predstavuje model, ktorý bol v západných zemiach prvýkrát predstavený britským astronómom sirom Johnom Herschelom (1792-1871). Staroegyptskí stavitelia veľmi pravdepodobne poznali nielen strednú dĺžku obežnej dráhy Zeme, ale i špecifickú hustotu našej planéty a cyklus tzv. precesie (tj. dlhodobý periodický pohyb zemskej osi okolo pólu ekliptiky, ktorý spôsobuje, že rovnodennosť sa dostavuje každý rok o niečo skôr) v dĺžke trvania 25 826,6 roku. Mali i dobré informácie o tiažovom zrýchlení a rýchlosti svetla.

Za zakladateľov matematiky sú považovaní Eratosthenes, Hipparchos z Alexandrie a ďalší grécki učenci. Tí však zrejme len zhromaždili úlomky prastarých vedeckých znalostí, ku ktorým tisíce rokov pred Grékmi dospeli buď samotní Egypťania, alebo dokonca už ich neznámi predchodcovia. Pythagorova veta vznikla až v 5. storočí pred n.l. a to pravdepodobne len preto, že grécky učenec strávil predtým dvadsaťdva rokov svojho života v Egypte. Potom upadol do babylónskeho zajatia a až po svojom oslobodení založil v Grécku svoju Akadémiu!

V staroegyptskom meste „Iwnw“ (opory nebies), ktoré Gréci nazývali „Heliopolis“ a autori biblie „On“, existovala kedysi najvýznamnejšia univerzita sveta. V dobách faraóna Ramzesa III. (1191-1159 pr. n. l.) tu údajne pôsobilo 13 000 kňazov. Dnes už opäť dokážeme prečítať záznamy starých heliopolských učencov. Vypovedajú, že geografia ako vedná disciplína nebola založená starogréckymi priekopníkmi, ako sa dlhú dobu predpokladalo. Gréci sa z veľkej časti opierali o vedecké poznatky starých Egypťanov, ktorým však rozumeli iba čiastočne, rovnako ako naši dnešní egyptológovia.

Moderná veda napríklad pripisuje výpočet obvodu Zeme gréckemu učencovi Eratosthenovi, ktorý v dobe letného slnovratu meral v Alexandrii uhol dopadu slnečných lúčov. Je však dokázané, že svoje znalosti o obvode Zeme čerpal z egyptských prameňov, i keď nechápal význam údajov, ktoré mu Egypťania poskytli. Rozmer jedného stupňa zemepisnej šírky totiž predstavuje päťdesiat stadií, ale Eratosthenes tvrdí, že ich je sedemsto.

Tézy o sedemsto stadiách sa roku 1997 chopil kunsthistorik dr. Florian Huber a na základe antických údajov dokázal, že sa v skutočnosti jedná o údaj rozmeru obvodu Zeme.

Eratosthenes si nárokoval objav, že slnko nad Alexandriou vrhá tieň 7°12´, keď na južnej hranici Egypta žiadny tieň nevytvára. Grécky učenec pravdaže vyčítal z egyptských záznamov, že obratník súhvezdia Raka sa nachádza na zemepisnej šírke 23°51´ a že slnko v Elefantíne nevrhá tieň. Nemohol však vedieť ani pomocou meraní zistiť, že sa obratník v priebehu času kvôli rotácii zemskej osy posunul na 23°45´. Súčasne netušil, že musí číselné hodnoty upraviť podľa polomeru slnka. Naviac sa Eratosthenes domnieval, že mestá Alexandria a Elefantína ležia na rovnakom poludníku, i keď sú od seba vzdialené viac než 300 kilometrov.

Eratosthenes teda opisoval od Egypťanov, ale ako k týmto poznatkom dospeli oni?

Mýli sa ten, kto sa domnieva, že rozprávku o Popoluške vymyslel Walter Elias Disney alebo bratia Grimmovci. Jej korene musíme zrejme hľadať v dobách štvrtej staroegyptskej dynastie (2505-2348 pred Kristom), kedy pred 4500 rokmi vzniklo rozprávanie o egyptskej princeznej menom Nitokris. Legendu o nej nám zanechal grécky zemepisec a historik Strabon (63 pred n.l. až 27 po Kristovi). Príbeh súvisí so stavbou najmenšej gízskej pyramídy. Strabon píše v 17. knihe svojho diela „Geographica“ (zemepis):

„Keď sa Rhodopis (Nitokris) raz kúpala, vytrhol orol služobniciam jednu z jej črievičiek a odniesol ho preč. Odletel s ním do Memfidy, kde práve sedel v záhrade faraón a súdil. Orol sa vznášal nad jeho hlavou a pustil črievičku do panovníkovho lona. Faraón bol vzrušený súmernosťou črievičky i neobvyklou udalosťou a rozoslal poslov do celej zeme, aby našli dievča, ktorej črievička patrila.“

Veľmi obľúbenou činnosťou bolo v celých dejinách ľudstva ničenie zakázaného vedenia a všetkých záznamov, z ktorých by sa príslušné znalosti vyčítať. Preto sa výnimočné poznatky dochovali len vo veľmi útržkovitej podobe. Napríklad pápež Rehor I. Veliký, ktorý vykonával svoj úrad po dobu štrnástich rokov od roku 590 po Kristovi, nechal spáliť celú knižnicu Apollónovho chrámu na Palatine. Najstaršieho zdokumentovaného zločinu tohto druhu sa dopustil krutý čínsky cisár Š´-chuang-ti, ktorý vládol železnou rukou medzi rokmi 246 až 221 pred n.l. Minister Li Šu ho prehovoril, aby dal zničiť všetky knihy vo všetkých podrobených zemiach, pretože neboli v súlade s ideológiou presadzovanou ústrednou vládou. Cisár dokonca nechal popraviť 460 učencov, pretože sa protivili jeho rozkazu. Ale i v 20. storočí by sme našli dosť príkladov svojvoľného ničenia duševných hodnôt. Spomeňme len Maa, Stalina alebo Hitlera. Heinrich Himmler usporiadal svoje SS podľa vzoru stredovekých rytierskych rádov a práve on a ďalší Hitlerovi pomáhači, ako napríklad Joseph Goebbels, dali roku 1933 pokyn k veľkému berlínskemu páleniu kníh. Nacisti mali pravdaže tiež sklon k okultizmu a chceli Tretiu ríšu pretvoriť v duchu starogermánskych predstáv. Prastaré znalosti a vedomosti neboli samozrejme znesené zo sveta len takto hromadne organizovaným spôsobom. K falšovaniu, zamlčovaniu a upravovaniu poznatkov dochádzalo i v prípadoch, kedy sa vedci snažili vydávať získané vedomosti za vlastné objavy. Nie je preto divu, že mnohé myšlienky pokladané za výtvor západnej civilizácie majú svoj skutočný pôvod u starých Egypťanov. Zo staroegyptských tradícií sa dnes „vylúpli“ mnohí veľkí muži, ktorým vďačíme za významné poznatky. Príkladom môže byť múdry Egypťan Hesy („Irj“), ktorý žil v dobách tretej dynastie a v dnešnej dobe ho v podstate nikto nepozná. Ešte dlho po svojej smrti však bol obdarovávaný najrôznejšími oslavnými titulmi, pretože vykonal výnimočné činy, mimo iné i na poli lekárstva. Tento učený kňaz napríklad bojoval proti hemeroidom liekom nazvaným „bm“, čo znamená „strážca riti“.

Meno tohto egyptského učenca je možné preložiť ako „dvakrát požehnaný“. Hesy pôsobil v službách prastarej levej bohyne Mehit, ktorá rovnako ako Sechmet panovala nad staroegyptským kňažstvom. Jeden z jeho titulov znel „väčší než desať z Horného Egypta“ a pravdepodobne sa vzťahoval k desiatim sudcom, ktorí tvorili najvyšší egyptský súdny dvor, zasadajúci a prijímajúci svoje rozhodnutia pod záštitou mocnej bohyne Maat.

Profesor Hermann Junker objavil roku 1926 v Gíze stélu s nápisom, z ktorého vyplýva, že Hesy bol zrejme kňazom, lekárom, sudcom a zastával ešte niekoľko ďalších funkcií. Kňazi, ku ktorým prináležal, boli označovaní ako „hemu-Netjer“ (služobníci bohov). Boli priamymi prostredníkmi medzi faraónom a mystickými bohmi. Z „abusirského papyrusu“ vieme, že toto staroegyptské kňažstvo bolo organizované podľa hierarchickej pyramídovej štruktúry. Na jej vrchole stál veľkňaz. Ptahov najvyššie postavený kňaz z Memfidy sa nazýval „veľký vodca Artisane“. Veľkňaz Atumu sa honosil priezviskom „ten, ktorému je dovolené uzrieť veľkého boha“. Veľkňaz boha Re bol „tým, ktorý ďaleko dohliadne“.

Najnižšiu vrstvu mocenskej štruktúry predstavovali kňazi web s titulom „spôsobilí“. Nasledovala kasta cheri-heb, čo bolo označenie „vlastníkov Thovtových kníh“. Cheri-heb boli preto tiež nazývaní predčítajúci kňazi, ale starí Gréci ich jednoducho nazývali „okrídlení“ (pteroforoi). Moderní egyptológovia odvodzujú vznik gréckeho výrazu od dvoch pier, ktoré egyptský veľkňazi nosili na pokrývke hlavy. O rovnakú tradíciu sa pravdepodobne opiera symbolické stvárnenie rímskeho boha Merkúra. Cheri-heb je archetypom egyptského kňaza s dohola ostrihanou hlavou a leoparďou kožušinou okolo tela. Títo kňazi hrali ústrednú úlohu pri všetkých štátnych ceremoniáloch a mystériách. Do funkcií ochrancov a strážcov kňažskej múdrosti boli zasväcovaný v „dome života“, na rozdiel od hodnostne nižšieho kňazského stupňa, ktorý plnil iba liturgické úlohy.

K ďalším významným kňazom patril múdry Pet-Osiris, ktorý bol Thovtovým veľkňazom. Už za svojho života bol uctievaný a po smrti putovali k jeho hrobke zástupy pútnikov, rovnako ako v prípade Hesyho.

Ku kňazským špecialistom sa radili „horuskopoi“, z čoho odvodzujeme dnešný pojem horoskop. Boli zoznámení s mytologickým kalendárom Egypťanov. Okrem nich existovali ešte kňazi sem, ktorí vykonávali špeciálny pohrebný rituál otvárania úst.

Egyptský kňaz taktiež nebol v prvom rade teológom, ale expertom vo vymedzenej oblasti pôsobnosti. Existovali kňazskí astronómi, lekári alebo architekti. Od dnešných kňazov by sme samozrejme neočakávali, že by sa okrem teológie venovali ešte ďalším profesiám. Na rozdiel od ostatných úradov, napríklad kráľovského, nebol kňazský úrad dedičný.

Dlhú cestu od najnižšieho stupňa web ku kariére veľkňaza môžeme sledovať na príbehu Bek-Nechona z 13. storočia pred n. l. Ten bol od svojich piatich do šestnástich rokov vychovávaný ako jazdec pre armádu faraóna Sethiho I. (1303-1292 pred Kristom). Pri výcviku preukázal svoju mimoriadnu inteligenciu a v sedemnástich rokoch bol ako web povolaný do Amonovho chrámu v Thébach. Už po štyroch rokoch postúpil v hierarchii Amonových kňazov na ďalší stupeň. Jeho služba na druhom stupni trvala dvanásť rokov, až potom Bek-Nechon postúpil do tretieho stupňa. Trvalo ďalších pätnásť rokov, než sa stal druhým najvýznamnejším kňazom mesta Théby. Po ďalších dvanástich rokoch – Bek-Nechon mal už šesťdesiat rokov – ho slávny faraón Ramesse II (1292-1225 pred n. l.) menoval najvyšším Amonovým kňazom. Túto funkciu potom vykonával až do svojich osemdesiatich siedmich rokov. Ako veľkňaz bol Bek-Nechon súčasne predstaveným tamojšej školy, ktorú by sme mohli označiť ako univerzitu. V Thébach existovala rovnako ako v Héliopolise umelecká akadémia, hudobná vysoká škola a technická vysoká škola.

Ďalším nám známym významným kňazom bol Pentu, osobný lekár faraóna Amenhotepa IV. (Achnatona, 1370-1350 pred n. l.). Ten nielenže patril k vládcovým najbližším dôverníkom, ale bol i prvým služobníkom Atona. Kňazi jeho druhu boli mocnými mužmi, ktorým faraóni v podstate nadbiehali, pretože disponovali vedeckými znalosťami, ku ktorým nemal nikto iný prístup. Predstavovali sprisahaneckú kastu zasvätencov starej múdrosti a svoje poznatky nikomu ďalšiemu neodovzdávali. Svoje okultné, prírodovedné a lekárske znalosti zaznamenávali na papyrusové zvitky a v prípade potreby do nich nazerali, aby z nich vyčítali potrebné informácie. Okrem poznatkov zapísaných na papyrusoch používalo egyptské kňažstvo v praxi „astronomickú geometriu“, ktorá sa uplatňovala pri zakladaní významných stavieb. Egyptské vedenie bolo rozšírené nielen medzi starovekými národmi Predného východu, ale takisto v stredovekej Európe. Kresťanskí architekti dokonca behom renesancie egyptskú múdrosť preniesli – i keď v nepochopenej podobe – do nových stavebných diel.

Ale z akého dôvodu?

Dôvody boli náboženskej povahy a úzko súviseli so vznikom človeka. Už v stredovekých kláštoroch bola zachránená veľká časť antickej literatúry tým, že ju mnísi usilovne prepisovali a rozmnožovali. Spisy síce vyberali podľa prísnych kresťanských merítok a niektoré pasáže v tomto duchu upravovali, ale i tak sa zaslúžili o záchranu mnohých antických prameňov. Z týchto zdrojov vyvstala i jedna z najstarších kresťanských tradícií. Veriaci sa dodnes zbožne prizerajú tomu, ako farár kropí čelo novorodenca niekoľkými kvapkami svätenej vody. Nasleduje ceremoniál, ktorý je vo všetkých kresťanských cirkvách takmer totožný: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha svätého...,“ prenáša pri ňom farár slávnostne. Po tomto obrade je dieťa s okamžitou účinnosťou prijaté do spoločenstva veriacich. Dnešný krst je samozrejme kresťanským kultom, ktorý sa z veľkej časti opiera o Nový zákon. Existuje však celý rad národov, ktoré pri svojich ceremoniáloch používajú úplne odlišné praktiky, pre nás niekedy veľmi nezvyklé.

Slovo „kult“ je odvodené z latinského „cultus“ a znamená „uctievanie“ alebo „starostlivosť“. Vždy sa jedná o presne stanovené úkony, ktoré súvisia s uctievaním boha alebo nejakej nad ľuďmi stojacej vyššej bytosti. Priebeh kultu určuje rítus (obrad) obsahujúci pokyny k jednotlivým úkonom.

Kde však máme hľadať pôvod týchto rozdielnych úkonov a javov?

Ak navštívite taliansku metropolu Rím, nemali by ste obísť Piazza della Minerva v starom meste. Pred kostolom Panny Márie stojí monument navrhnutý veľkým umelcom Berninim. Predstavuje barokovo stvárneného slona, ktorý na svojom chrbte nesie obelisk, čo je ozajstný egyptský originál, zhotovený za vlády faraóna Psametika I. (664-610 pred Kristom). Najúžasnejší je na obelisku latinský nápis od talianskych bádateľov. V preklade znie takto:

„Múdrosť Egypta, ktorá je vytesanými znakmi zaznamenaná na tomto obelisku a nesená slonom, najsilnejším zo zvierat, môže tomu, kto na ňu pozrie, slúžiť ako dôkaz, že prospieva duševnej sile a pomáha niesť múdrosť.“

Keď pápež Alexander VII. Nechal na Minervinom námestí tento pamätník postaviť, nebol v západnom svete nikto, kto by vedel preložiť cudzorodé znaky vytesané na všetkých štyroch stranách egyptského obelisku. Ako vieme, hieroglyfy dokázal vďaka svojmu nesmiernemu talentu rozlúštiť až roku 1822 francúzsky vedec Francois Champollion (1790-1832).

Odkiaľ teda autori latinského nápisu vedeli, že hieroglyfický text pojednáva o múdrosti?

Egyptológia bola založená spoločným úsilím francúzskych, britských a nemeckých vedcov. Ale už o 1500 rokov skôr zaviedol grécky učenec Horapollon pre staroegyptské znaky názov „ta hieroglyphica“ a spísal o nich dve knihy. Nikdy sa mu však nepodarilo egyptské hieroglyfické písmo rozlúštiť. Ďalší Grék, poznáme ho pod menom Herodot (485-430 pr. n. l.), zanechal vo svojich deväťzväzkových „Dejinách“ informácie o vtedy už prastarej tradícii egyptskej vedy:

„Dokázali mi, že medzi prvým kráľom Egypta a oným naposledy menovaným kňazom ubehlo tristo štyridsať ľudských vekov. Práve toľko veľkňazov a kráľov sa v priebehu tohto času vystriedalo. Tristo generácií je spolu desaťtisíc rokov. Tri ľudské veky sa rovnajú stovke rokov. K tým trom stovkám patrí ešte tisíc tristo štyridsať rokov. To teda znamená, že v priebehu 11540 rokov panovali v Egypte iba ľudskí králi, nie bohovia v ľudskej podobe.“

Podľa Herodota sa teda Egypťania starali o svoju zem už 11500 rokov (!) pred jeho návštevou. Behom tej doby iste mohla vzniknúť vyspelá civilizácia s mnohými vedeckými poznatkami. Podobné číselné údaje ako Herodot uvádzajú i zoznamy egyptského kňaza Manetha zo Sebennytu (325-245 pred Kristom). Zoznamy sú uvedené v iba zlomkovite dochovanom diele „Aigyptiaka“, ku ktorému sa radi vracajú i dnešní egyptológovia. Súčasní vedci kladú počiatky egyptskej ríše niekam k roku 3000 pred Kristom. Učenci 19. storočia boli veľkorysejší a prvú dynastiu datovali do podstatne dávnejších dôb. Francois Champollion do roku 5867, August Böckh do roku 5702 a William Flinders Petrie do roku 5546, samozrejme pred našim letopočtom.

Williamovi Flindersovi Petriemu (1853-1942) vďačíme za datovanie 28 nálezov železných predmetov z obdobia 5000 až 3000 rokov pred Kristom. Epocha doby železnej tým bola posunutá podstatne hlbšie do minulosti. Na druhej strane ale v hrobe faraóna Džera (3032-3000 pred n. l.) bolo nájdených 121 nožov, 7 píl, 32 ihlíc, 256 ihiel, 15 šidiel, 79 dlát, 102 zahnutých sekier, 68 nádob a 75 pravouhlých kovových dosiek, všetko z medi. V roku 1895 otvoril francúzsky koptológ hrob faraóna Chasechemueje (2671-2644 pred Kristom) a o svojom náleze napísal:

„V prvej časti hrobky som našiel početné kovové objekty. Vo veľkom množstve sa vyskytovali bronzové vázy, mierové i vojnové nástroje. Behom jediného dňa som z hrobu odniesol 1220 malých votívnych darov z medi.“

Na jednej strane v tejto dobe prevažujú neželezné predmety, ale napriek tomu už v starších epochách je možné nájsť i železo. Zrejme je práve tu potrebné urobiť prvú korektúru doterajších názorov.

A ako vyzerá tradícia egyptskej matematiky?

Miery a váhy určujú už od pradávnych dôb naše spoločenské usporiadanie a vytvárajú čosi ako univerzálny jazyk. Grécke slovo metrológia označuje vedný odbor zaoberajúci sa meraním, meracími sústavami a príslušnými mernými jednotkami.

Vedu vzniknutú z merania, počítania a určovania rozmerov dnes nazývame matematikou, čo je tiež slovo odvodené z gréčtiny. Západná matematika má podľa názoru našich vedcov dva zdroje: Prvý predstavujú mezopotámske kutúry, predovšetkým babylónska, ktoré sa k matematickým úvahám zrejme dostali cez astronómiu. Druhým zdrojom je nílska civilizácia. Podľa mienení egyptológov boli Egypťania každoročnými nílskymi záplavami prinútení k presnému zememeračstvu. Až z týchto prastarých poznatkov vytvorili Gréci skutočnú matematiku.

Len vďaka dávnym zakladateľom dokázal Pythagoras zo Samu vybudovať geometrickú sústavu a vo svojich päťdesiatjeden rokoch založiť bratstvo, ku ktorému patrila i prírodovedecká Akadémia. „Pythagorský spolok“ sa okrem iného zaoberal putovaním duší a za podstatu všetkých vecí a univerzálny princíp pokladal číslo. Pythagorova geometrická veta znie: Súčet obsahov štvorcov nad odvesnami pravouhlého trojuholníka je rovný obsahu štvorca nad preponou, čo je to isté ako c2 = a2 + b2 . Pythagorská Akadémia však už v roku 440 pr. n. l. padla za obeť krvavým vnútropolitickým nepokojom, pri ktorých bola vypálená. Podľa Pytagorovho vzoru založil v Aténach roku 387 pred Kristom svoju Akadémiu tiež Platón (427-347 pr. n. l.) Existovala viac než deväť storočí. Účelom vzdelávacieho inštitútu malo byť okrem iného „rozpomenutie“ na staré doby, kedy na zemi ešte vládli bohovia.

Čo hovoria egyptológovia?

Doposiaľ tvrdili, že nepoznajú žiadne matematické spisy z doby gízskych pyramíd. Avšak v „Rhindovom papyruse“ z dôb faraóna Amenehmata III. (1861-1853 pr. n. l.) je výpočet svahového uhla jednej z egyptských pyramíd označovaný ako „seqed“. „Moskovský papyrus“ naviac obsahuje výpočet objemu štvorcového základu pyramídy. „Berlínsky papyrus“ zase oprávňuje domnienku, že starí Egypťania poznali prinajmenšom pri rovnoramenných pravouhlých trojuholníkoch relácie plôch príslušných štvorcov.

Samotní Gréci pokladali Egypťanov za praotcov geometrie, i tak sa dnešní egyptológovia domnievajú, že až Gréci vytvorili geometriu založenú na dôkazoch. Ako ešte uvidíme, je to nezmysel.

Héodotos žil mnoho sto rokov po vzniku Veľkej pyramídy a vlastne nemal mať o jej rozmeroch poňatie. I tak vo svojich „Dejinách“ zaznamenal jednu pozoruhodnú informáciu, ktorej sám zrejme nie celkom porozumel:

„Je štvorstranná a každá jej strana je osem plethron široká a rovnako tak vysoká.“

Hérodotovu poznámku je možné interpretovať tak, že každá zo štyroch bočných plôch Veľkej pyramídy bola veľká ako štvorec, ktorého strana tvorí výšku pyramídy. Túto aplikáciu je možné naviac sledovať aj pri kráľovskej komore.

Mnoho vedcov uvažujúcich o účele piatich tzv. „odľahčovacích komôr“ nad kráľovskou komorou sa domnievalo, že stavitelia ich do pyramídy zabudovali len preto, aby znížili zaťaženie stropu tohoto priestoru. Avšak v komore královien a v hlavnej komore Chefrenovej pyramídy to šlo i bez odľahčovacích komôr, hoci na nich spočíva ešte ďaleko väčšia masa kamenia. Už v 19. storočí si bádatelia v kráľovskej komore Veľkej pyramídy povšimli, že jej pôdorys je možné vyjadriť v celočíselných merítkach, jej výšku však nie. Dr. Heribert Illig sa na túto tému vyjadril:

„I keď to egyptológovia, napríklad profesor Rainer Stadelmann, odmietajú, nie je tento rozmer náhodný, ale nie je ani dôsledkom nedbalej práce egyptských staviteľov. Jednalo sa o veľmi starostlivú úvahu architektov, ktorí i v uzavrenej komore chceli dosiahnuť absolútne pravé uhly. Ako základné merítko si nezvolili výšku, ale uhlopriečku úzkej strany s pätnástimi lakťami, čím vznikol párny trojuholník, ktorý je presne kontrolovateľný a zaručuje vertikálne hrany.“

Preto musí mať zabudovanie odľahčovacích komôr logický zmysel! Práve sa nám podarilo preukázať, že staroegyptské znalosti sa nezastavili iba pri jednoduchých reláciách vzdialeností, ale dokázali zohľadňovať i plochy. K porovnaniu plôch trojuholníkov a štvorcov má čo povedať i známy grécky Pythagoras:

„Štvorec nad výškou postrannej plochy mínus štvorec nad polovicou základnej strany sa rovná štvorcu nad výškou pyramídy.“

Čo teda bolo skutočným účelom kráľovskej komory?

Možno predstavuje zázračné dielo matematiky, ako tvrdia aj koptskí kňazi. Egyptológ Edmé Francois Jomard prehlásil už v roku 1824: „...kráľovskú komoru a sarkofág nie je možné pokladať za pohrebné miesto, ale za úložisko meracích nástrojov.“

Súčasne zistil, že bez ovplyvnenia turistickým ruchom vtedy vo Veľkej pyramíde nedochádzalo k žiadnym výkyvom teplôt a vlhkosti vzduchu. Práve preto dospel k názoru, že toto miesto by bolo ideálne pre uchovávanie ciachovaných a iste citlivých meracích nástrojov. V roku 1964 sice ešte neboli egyptológovia ochotní uznať, že pyramídy neboli hrobkami, avšak dr. Virginia Trimbleová a dr. Alexander Badaway už pripustili, že tzv. „vetracie šachty“ kráľovskej komory možno pôvodne slúžili k astronomickým účelom. Sú totiž orientované na Polárku, odchyľujú sa len o jeden stupeň. Smer šachiet musel byť bezpochyby určený dopredu. Teplota vo vnútri kráľovskej komory mala byť neustále udržovaná na 20°C, bez ohľadu na počasie vonku.

Antické znalosti upadli na dlhú dobu do zabudnutia. Práve z toho dôvodu bola v roku 1977 založená Projektová skupina Plinius. Štrnásť filológov, archeológov, historikov, prírodovedcov a inžinierov sa začalo zaoberať prvým úplne presným prekladom tridsaťsedem zväzkov diela „Historia Naturalis“ Plinia Staršieho (23-79 po Kristovi). Len pri korektnom preklade je možné jeho dielu správne porozumieť. Dosiaľ sa totiž o preloženie Plinia pokúšali filológovia, ktorí však nemali poňatie o technike, alebo naopak inžinieri, ktorí zase dokonale neovládali latinu.

Prečo Plinius? Pretože práve tento rímsky učenec zhromaždil najrozsiahlejší výťah z antických prameňov. Sám nebádal, nič kriticky neskúmal, proste len celý život s príznačnou posadlosťou zhromažďoval všetky dostupné informácie. Vo svojom diele cituje takmer 500 antických autorov. Zmieňuje sa o úplných nezmysloch, napr. jednorožcoch alebo okrídlených koňoch. Súčasne však zachytil celý rad významných poznatkov. Zahynul v roku 79 po Kristovi v sírovom mračne po výbuchu Vezuvu a pri skaze Pompejí. Stalo sa tak vo chvíli, keď sa pokúšal popísať tento prírodný úkaz a všade okolo neho pršali kamene a padal dášť popola.

Spisy antických autorov – medzi nimi aj Plíniove – mali prinajmenšom od polovice 14. storočia rozhodujúci vplyv na vtedajších učencov a určovali základy našej dnešnej vedy. Niektorí bádatelia sa pustili do štúdia Aristotelových (384 až 322 pr. n. l.) spisov a vyjadrovali sa k filozofickým otázkam. Patril k nim napríklad Giovanni Pico della Mirandola (1463-1494). Italský filozof Marsilio Ficino (1433-1499), vedúca osobnosť Akademie Cosima de Medici, preložil už o niekoľko rokov skôr diela Pythagorasa, Platóna a Plotinusa (205-269 po Kristovi). Veda bola vtedy určovaná pôsobením univerzálneho génia Leonarda da Vinci (1452-1519).

Da Vinci zahájil svoju kariéru roku 1482 vo veku tridsiatich troch rokov ako maliar vo Florencii. Neovládal latinčinu ani gréčtinu. Potom spoznal Marsilia Ficina, ktorý ho zoznámil zo starými spismi. Úplne neočakávane nakreslil Leonardo da Vinci letuschopný lietajúci stroj. Jeho poznámkové zošity sú z veľkej časti písané zrkadlovým písmom a dochovali sa v nich dokonca skice vrtulníku poháňaného silou ľudských svalov. Jeho géniu je pripisovaný okrem iného vynález ponorky a potápačského zvonu. Behom pitiev mŕtvol sa dobre zoznámil s ľudskou anatómiou... Vo výpočte jeho všestrannosti by sa dalo pokračovať, ale na druhej strane sa mu nikdy nepodarilo tieto technické stroje skutočne postaviť a vyskúšať.

Prečo da Vinci nedokázal svoje vynálezy realizovať v praxi?

Možno preto, že nebol skutočným duchovným otcom zmienených technických myšlienok. Možno ich iba opísal v medicejskej knižnici. Potom, čo niektoré osoby získali prístup k utajovaným prekladom, založili Medicejskí koncom 15. storočia vo Florencii inštitúciu nazvanú Academica Platonica, ktorá bola vybudovaná podľa vzoru Platónovej Akadémie. Pozorovanie a meranie prírodného sveta sa od tej doby rozbehlo míľovými krokmi. Z ničoho nič bol roku 1609 objavený ďalekohľad, roku 1618 mikroskop, roku 1622 logaritmické pravítko, 1641 teplomer a 1644 barometer. Najvýznamnejších poznatkov bolo dosiahnutých, keď začali vedci pomocou ďalekohľadov pozorovať oblohu. V roku 1610 zverejnil Galileo Galilei (1564-1642), vtedajší profesor na univerzite v Padove, svoje pozorovania Mesiaca a planét. Vyvodil z nich záver, že Mesiac, Zem i planéty sa otáčajú okolo Slnka. Už dánsky astronóm Tycho de Brahe (1546-1601) sledoval dráhy planét, ale bez ďalekohľadu. Pravdaže až Galileiho teórie vzbudili väčšiu pozornosť a sám pápež ich formálne odsúdil a zakázal. Galileov súčasník Giordano Bruno (1548 až 1600) bol dokonca za rovnaké myšlienky upálený na hranici. Dovolil si totiž tvrdiť, že ľudský život na Zemi nie je jedinečný a že vo vesmíre môže existovať rad podobných planét, na ktorých môžu žiť rozumom obdarené bytosti.

Je možné všetky zmienené skutočnosti vysvetliť iba opätovne získaným prístupom k prastarým znalostiam?

Vo Francúzsku, Anglicku a Nemecku sa začali učenci skutočne zamýšľať nad starými vedomosťami prvotného obdobia existencie ľudstva. Jedná sa o dobu, kedy mal človek k bohom najbližšie. V antickej literatúre je označovaná ako „zlatý vek“. Napokon za to, že sa tieto znalosti dostali v 8. storočí cez podrobené Španielsko do celej Európy, vďačíme militantnej energii islamu. Keď v 15. storočí Španieli svoju zem znovu oslobodili, pokúšala sa inkvizícia zlikvidovať všetky cudzie, tj. židovské a islamské, vplyvy. V tej dobe však v Španielsku panovali ezotericky naladení králi, ktorí okrem iného nechali pátrať po legendárnom raji a prameni života.

Zatiaľ čo v Novom svete prebiehalo pátranie po prameni života, v Európe došlo k rozkolu v kresťanskej cirkvi. Ľudia typu Martina Luthera (1483 až 1546), profesora teológie na univerzite v saskom Wittenbergu, kritizovali kresťanskú vrchnosť. V roku 1517 zverejnil Luther spis odsudzujúci kupčenie a odpustky. Diskusie prudko eskalovali a Luther sa skoro stal vodcovským teológom nezávislej protestantskej cirkvi pôsobiacej v celej severnej Európe. Španielsko, Portugalsko a Taliansko síce zostali prísne katolícke, ale i ony pocítili pôsobenie protestantizmu. K ďalším reformátorom patrili Ulrich Zwingli z Curychu a Ján Kalvín zo Ženevy, ktorý vo Švajčiarsku a juhovýchodnom Nemecku hlásali novú vierouku, ktorá neskôr vzala pod svoju ochranu svetská vrchnosť a stala sa nezávislou na pápežovi. Ku Kalvínovej viere sa pripojilo mnoho kresťanov z Francúzska a habsburských zemí. Nizozemsko, Škótsko a rad nemeckých štátov dokonca zaviedol „kalvinizmus“ ako oficiálne náboženstvo. I tak Vatikán ešte ďalších štyridsať rokov odmietal vziať reformátorskú kritiku akýmkoľvek spôsobom na vedomie. Až po dvoch neúspešných pokusoch stanovili v rokoch 1562-1563 rímsko-katolícki biskupi a teológovia, v čo presne má člen cirkvi veriť a ako sa má chovať. Koncil konaný (1545-1563) v malom meste Trident na južnom okraji Álp schválil celý rad dekrétov, ktoré významne prispeli k obnove katolicizmu. Vatikán založil nový inkvizičný rád a zostavil index zakázaných kníh, čím hodlal zaistiť, aby klérus a laici dodržiavali pravidlá správnej viery, ako od nich bolo očakávané. Cirkev sa snažila potlačiť mnoho nových vedeckých poznatkov, pretože by podľa jej názoru mohli otriasť vierou v Boha. I s hľadaním legendárneho prameňa života bol koniec. Na tom sa dodnes nič nezmenilo. Kvôli podobným pletkám trvalo 1800 rokov, než Mikuláš Koperník (1473-1543) druhý krát objavil to, čo už dávno pred ním vedel Aristarchos zo Samu: že sa Zem otáča okolo Slnka. A celých 5000 rokov trval prenos najstarších čínskych poznatkov do Európy.

Skutočne sa k nám dostalo všetko, čo vedeli pradávne generácie?

Skupiny, ktoré mali prístup k starým znalostiam prvého obdobia, pracovali tajne, ale aktívne. Tiež Kopernik sa behom svojich talianskych štúdií v Padove zoznámil s pytagorejskými spismi a tiež s novoplatonizmom. Rovnako ako Leonardo da Vinci ani Mikuláš Kopernik nebol pôvodcom teórií, ktoré vyslovil. Iba mal dostatok odvahy k tomu, aby zverejnil poznatky, ktoré nadobudol pri čítaní starých prameňov. On totiž už v roku 438 po Kristovi napísal grécky filozof Proklos (410-485 n. l.) vo svojom komentári k Platónovmu dielu „Timaios“ nasledujúcu vetu:

„V každej z planetárnych sfér existujú neviditeľné hviezdy, ktoré rotujú spolu so svojimi sférami.“

Kopernikove teórie z roku 1543 boli preukázateľne opakovaním starých znalostí. Na konci štvrtej knihy svojho komentára k „Timaiovi“ Proklos pokračuje:

„Držať sa orfických rodokmeňov je pytagorejské. Grékom sprostredkoval poznatky o bohoch až Pytagoras, čerpal ich z orfických legiend.“

Čo sú orfické legendy?

Orfizmus je tajná náuka, preukázateľná už v 6. storočí pred Kristom. Svojich prívržencov mala predovšetkým v južnom Taliansku a v Attike. Poloboh Orfeus, syn múzy Kalliope a riečneho boha Oiagra, dostal podľa gréckej mytológie behom svojho pobytu v podsvetí sväté spisy od boha Hádesa. Hádes však nebol ich autorom, spísal ich Apollón, ktorého Gréci stotožňovali s egyptským Hórusom. To naznačuje, že i pôvod orfizmu treba hľadať v starom Egypte. Orfici verili v posmrtnú odmenu i trest, rovnako ako starý Egypťania. Potrestanie vyzeralo podľa orfikov tak, že človek musel v podsvetí pracovať pre tamojších bohov ako otrok.

Pokračuje táto tradícia dodnes?

V auguste 1997 mi zatelefonoval dr. Florian Huber, organizátor Orda et Mensura, piateho metrologického kongresu v Mníchove. Povedal, že si prečítal moje tézy v „Hviezdnej bráne pyramíd“ a spýtal sa, či sa nechcem kongresu aktívne zúčastniť. Mal sa konať v mníchovskom Nemeckom múzeu.

Pozvaných bolo mnoho uznávaných profesorov a vedcov, ktorí na stretnutie prišli z Nemecka, USA, Veľkej Británie, Španielska a Rakúska. Bolo pre mňa veľkou cťou prednášať pred tak vybraným auditóriom. Kongres prebiehal od 4. do 7. septembra 1997. Mal som príležitosť viesť rad zaujímavých rozhovorov so zástupcami súčasnej vedy. Hneď prvý deň ma prekvapil americký asýrológ profesor Marvin A. Powell z univerzity Nothern Illinois. Prehlásil totiž, že z dosiaľ objavených 500 000 klinopisových tabuliek bolo zverejnené iba dvadsať percent. Ďalších osemdesiat percent je už síce preložených, ale verejnosti sú neprístupné. Profesor Powell netušil, že nie som práve tradičným vedcom a preto hneď bezstarostne pripojil vysvetlenie, prečo sú klinopisové texty verejnosti upierané: „Klinopisové tabuľky obsahujú nespočetné množstvo informácií o astronómii, cudzích planetárnych sústavách, návštevníkoch z hviezd a o vzniku ľudstva. Tieto údaje by náš svetonázor postavili úplne na hlavu. Keby sme ich publikovali, iba by sme nahrávali Dänikenovým učeníkom...“

Behom diskusií s účastníkmi kongresu som rýchlo spoznal, že sa jedná o uzavretú kastu. Mnoho vedcov bolo členmi orfikov a slobodomurárov a zrejme veľmi dbalo o udržiavanie tradícií.

Slobodomurárstvu je veľmi blízka „Naometria“ württemberského Simona Studiona z roku 1592. Jedná sa o mystickú matematiku, znalosti o rozmeroch chrámu nového Jeruzaléma a o základ mýtického počtového umenia. Stavebný sloh renesancie bol významne ovplyvnený astronomickou geometriou, ktorej stopy môžeme dodnes obdivovať napríklad v talianskej Florencii. Toto mesto si môžeme prezerať s ešte väčším záujmom, pokiaľ vieme, že miestne bratstvá vedeli o existencii Nového sveta zrejme už dlho pred objavnou plavbou Kryštofa Kolumba.

Objavenie Ameriky teda nebola náhoda?

V jaskyni Franchthi v južnom Grécku našli archeológovia v jednotlivých po sebe nasledujúcich pohrebných vrstvách (najstaršia pochádzala z 2. tisícročia pr. n. l.) obsidián. Jedná sa o vulkanické sklo, po ktorom bol v prehistorických obdobiach veľký dopyt. Najnovšie laboratórne analýzy ukázali, že obsidián z jaskyne Franchthi pochádza zo 160 km vzdialeného ostrova Melos. Tento prvý preukázateľný námorný obchod musel pokračovať a rozširovať sa ešte v ďalšom tisícročí. Obsidián z Melu totiž nebol nájdený iba na rôznych miestach v južnom a severnom Grécku, ale tiež v Egypte.

Avšak prvé prieskumné plavby, o ktorých sa dochovali i písomné záznamy, boli vypravené z Egypta. Slúžili i k obchodným účelom a získavaniu surovín. Už pred viac ako 7 000 rokmi brázdili egyptské lode Stredozemné more a dopravovali do svojej domoviny drevo. V Egypte žiadne lesy neboli a potrebné drevo sa muselo dovážať z iných zemí. Naši vedci sa dodnes nemôžu zhodnúť na tom, či sa Egypťania nevydávali i za hranice Stredozemného mora a či dokonca neoboplávali svet dávno pred Európanmi.

O ďalší rozruch medzi odbornou verejnosťou sa postarali archeológovia univerzity v Berkeley. V júli 1997 objavili egyptské hroby staré 4 500 rokov. Podľa názoru egyptológov v nich boli pochovaní robotníci, ktorí sa občas vo vedľajších úlohách objavujú na nástenných maľbách. Prieskum kostrových pozostatkov jednoznačne preukázal, že jednému z pochovaných bola amputovaná noha a dotyčný prežil tento komplikovaný chirurgický zákrok o ďalších štrnásť rokov! Pochovaných ľudí bolo celkom šesť, jeden z nich zomrel na otras mozgu a ďalší na syfilis. Veľmi podivné je to, že zmienená pohlavná choroba bola v „Starom svete“ úplne neznáma a vôbec sa tu nevyskytovala. Do Európy ju zavliekli až účastníci výpravy Kryštofa Kolumbusa a ďalší moreplavci.

Znamená to, že starí Egypťania boli v Amerike pred Kolumbom?

- krátené -

Ukážka je z knihy: Zakázaná Egyptologie, Záhadná věda a špičkové technologie doby faraonů, Erdogan Ercivan, Vydavateľstvo: Dialog, 2005

Pôvodný preklad z nemčiny: Mgr. Tomáš Kurka

Z češtiny preložil: Ptah