Pri
čítaní hermetických filozofických textov si nemôžeme
nepovšimnúť rôzne kultúrne vplyvy. To viedlo učencov
od 17. storočia k hľadaniu ich pôvodu a dalo príčinu
otázke, či pochádza hermetika z Egypta, z Grécka
alebo z Iránu. Súčasné bádania i svedectvo samotných
hermetických textov síce jasne ukazujú, že zemou
pôvodu je jednoznačne Egypt, ale skôr než sa budeme
zaoberať argumentami svedčiacimi v prospech takého
záveru, pozrime sa v krátkosti na domnienky
prisudzujúce hermetiku iným kultúram.
Šieste storočie pred Kristom muselo byť dosť
zvláštnou dobou. Vtedy viac než kedykoľvek predtým
zúrili vojny na všetkých stranách, najmä vo
východnom Stredomorí a teda to bolo obdobie pramálo
výhodné pre rozvoj duchovna. I tak sa mimoriadne
pokročilá duchovnosť šíri celým vtedajším svetom. V
Iráku v tejto dobe začína pôsobiť Zarathuštra, v
Indii vystupuje Buddha a v Číne Lao´c... Navyše ich
učenia vykazujú mimoriadnu podobnosť. Ponúka sa teda
otázka, či všetky tieto učenia nevychádzajú zo
spoločného zdroja a čo sa vlastne stalo, že k
rozvoju duchovna dochádza práve v tak nepriaznivej
dobe. Odpoveď nachádzame v dejinách starého Egypta.
Všetky staroveké svedectvá sa zhodujú v tom, že
Egypt bol pokladnicou nedosiahnuteľnej múdrosti,
ktorá sa však otvárala len málokomu. Egypt ako zem
bol totiž prakticky nepriedyšne uzavretý cudzincom,
ktorí mohli pobývať len vo vyhradených „ghettách“ v
prístavoch na pobreží Stredozemného mora. Neskôr pre
nich vznikli mestá v delte Nílu (Naukratis) a vo
Fajjúmskej oáze (Krokodýlopolis), ktoré však boli
prakticky tiež ghettami. Roku 525 pred Kristom si
však zem podrobil král Kambýzes a pripojil ju k
Perzskej ríši. Ťažko môžeme považovať za náhodu, že
zem bola nútene otvorená cudzincom v súvislosti s
jej vojenským podrobením okupantami a práve v tej
dobe sa svetom šíri vlna duchovnosti.
Pre úplnosť je treba dodať, že s výskytom filozofie
pripomínajúcej hermetizmus sa stretávame, no v oveľa
menšej miere i v dobách pred rokom 525 pred Kristom.
Tu sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o
pôsobenie samotných Egypťanov. Táto možnosť bola
doposiaľ značne prehliadaná, pretože zatiaľ prežíva
predstava, že sa Egypťania stránili ostatných ľudí a
nikam necestovali, ani nepodnikali vojenské ťaženia.
Reč archeologických nálezov a písomných prameňov
však je úplne odlišná. Vďaka nim vieme, že egyptský
vplyv zahŕňal už v dobe 1. dynastie (okolo roku 3000
pred Kristom) rozsiahle územia na Prednom východe,
Krétu, možno i Cyprus a časť pevninského Grécka.
Zároveň mu podliehala veľká časť juhovýchodnej
Afriky a dnešného Jemenu na Arabskom polostrove. O
dávnej spätosti s týmito oblasťami najvýrečnejšie
vypovedajú zmienky z Kapitol o vychádzaní z hmotného
sveta do Bezbrehej žiary (Egyptskej knihy mŕtvych),
čo je jedno zo základných duchovných diel starého
Egypta. Práve pre jeho liturgický charakter je
nemysliteľné, že by sa do neho mohli dostať správy z
relatívne pozdných dôb.
Tento predpoklad je potvrdený tý, že v ňom skutočne
nenachádzame žiadne správy, ktoré by pramenili z
doby, kedy si Senvosret I. (Stredná ríša) a Tutmos
III. (Nová ríša) podrobili Babylóniu, Malú Áziu,
Kolchidu a možno i ďalšie územia. Oficiálne však s
gréckymi územiami jednal len Amasis (Ahmose II.),
ktorý vládol v Egypte vo veľmi pozdnom období
(570-526 pred Kristom).
K ďalším mohutným výbojom došlo pravdepodobne v dobe
4. dynastie (Stará ríša), pri ktorých sa možno
väčšina pevninského Grécka stala súčasťou egyptskej
ríše. Tieto vojenské výboje boli diktované nutnosťou
zaistiť si nerastné zdroje, ktorých sa Egyptu
nedostávalo. Práve vďaka izotopovým analýzam sme
boli schopní preukázať, že napríklad všetko
striebro, ktoré sa našlo v Egypte, pochádza z
gréckeho Laurionu. Oveľa významnejším dôkazom sú
však egyptské miestne názvy, s ktorými sa v Grécku
stretávame od najstarších dôb. Veľmi výrečným
príkladom je napríklad Abydos v bosporskej úžine.
V tejto dobe boli založené Atény bájnym Kekropsom a
bola vyslovená domnienka, že táto osoba je možno
totožná s egyptským vládcom Cheopsom. Z hľadiska
historických skutočností musíme pripustiť, že taká
možnosť má svoju váhu a rozhodne si zaslúži ďalšie
štúdium.
I keď v 19. storočí sa veľa hovorilo o stykoch a
nápadnej podobnosti medzi indickou a egyptskou
kultúrou, v súčasnosti sa žiadny z historikov
nezaoberá možnosťou stykov Indie a Egypta, aj keď
Hérodotos a ďalší antickí autori rozprávajú o
ťaženiach Sezostrisa, ktorý mal preniknúť až do
Indie i Európy (Grécko, Thrákia) a Kolchidy v Ázii.
Tieto správy donedávna nebral nikto vážne, pretože
prevažoval názor, že k rozsiahlejším medzikultúrnym
ovplyvneniam nemohlo dochádzať.
Nové svetlo do problému vniesol až pomerne nedávny
nález Mitrahinskej dosky, kde sú zaznamenané ťaženia
Senvosreta I. a jeho syna Amenemheta II., ku ktorým
došlo okolo roku 2000 pred Kristom. Z nich plynie,
že si podrobili takmer celý Predný východ, Cyprus,
väčšinu Malej Ázie, rozsiahle grécke územia, Thrákiu
a že s najväčšou pravdepodobnosťou prenikli i do
Kolchidy (severovýchodná časť čiernomorského
pobrežia).
Hérodotos, ktorý Kolchidu navštívil, tvrdí, že ešte
v jeho dobe tam žili ľudia telesne pripomínajúci
Egypťanov. I keď zatiaľ nemáme hmatateľný dôkaz, že
Senvosret I. či niektorý z jeho nasledovníkov naozaj
uskutočnili ťaženie do Indie, predsa existuje rad
zaujímavých indícií pre takú domnienku.
Na prvom mieste je nutné povedať, že sa neustále
preukazuje, že staré texty sú omnoho spoľahlivejšie,
než sa skôr usudzovalo. Z nich sa i dozvedáme, že
vzorom pre Alexandra Macedónskeho bol práve egyptský
vládca Sesostris, ktorému sa snažil vyrovnať a preto
i on tiahol až do Indie, kde však nebol tak úspešný
ako jeho vzor. O veľkej autorite Sesostrisa v
staroveku svedčí i to, že keď Kambýzes dobyl Egypt,
chcel, aby jeho socha bola postavená pred chrám
Slnka v Heliopoli, kde už stáli sochy Senvosreta I.
(jeho obelisk sa tam zachoval dodnes). Kňazi to však
odmietli s tým, že si nedokázal podmaniť tak
rozsiahle územia ako on, aby si takú česť zaslúžil.
To snáď naznačuje, že sa jedná o jedného a toho
istého panovníka. Z toho, čo píše Diodorus Sicílsky
síce plynie, že Sesostris bol prvým kráľom Egypta,
ale pokiaľ sa nemýli, potom je možné, že sa už
Senvosret I. snažil napodobiť tento veľký vzor a
pravdepodobne v tom bol úspešnejší než Alexander
Macedónsky.
Možným šíriteľom egyptských náuk môže byť i ďalší z
faraónov Strednej ríše Senvosret III. (1874-1855 pr.
Kr.), ktorého činy Hérodotos vo svojich dejinách
spojil s vojenskými ťaženiami Ramzesa II. (1279-1213
pr. Kr.), pretože obidvaja mali rovnakú prezývku –
Šisa – ktorá pravdepodobne tvorí základ pogréčteného
mena Sesostris.
Zaujímavú zmienku o spätí Egypta s Indiou nachádzame
i v indických védách. Tu je možné sa dočítať o
Manu-Vinovi, ktorý odviedol svoj ľud z Indie do zeme
ďalej na západe. Text uvádza, že za vlády prvého
kráľa dynastie Soma-Vanga, Viswamitry, sa Manu-Vina
z rodu dávnych kráľov rozhodol opustiť Indiu po
bitve, ktorá trvala päť dní po tom, čo bol opustený
bráhmanmi.
So svojimi nasledovníkmi sa vydal na západ a prešiel
Arijou, Barriou a pristál pri brehoch Masry. Arija
je nepochybne dnešným Iránom, Barria Arábiou a Masra
s najväčšou pravdepodobnosťou Etiópiou. Odtiaľ sa
noví prišelci postupne presúvali po Níle k severu,
osídlili Horný Egypt. Neskôr si podrobili i Dolný
Egypt a tým celú zem zjednotili.
Manu-Vina bol s najväčšou pravdepodobnosťou predkom
presláveného zjednotiteľa Egypta Meniho, ktorý žil
asi 1200 rokov pred Senvosretom I. Ani tento raný
kontakt s Egyptom alebo so Stredomorím však nie je
nereálny, pretože už prof. Bedřich Hrozný preukázal,
že písmo z údolia Indu je totožné s tým, ktoré bolo
objavené na Kréte, kde mal vládnuť kráľ Minos (tiež
nápadná podoba s menom Meni). Zároveň sa na tomto
ostrove našli pamiatky pochádzajúce už z doby 1.
egyptskej dynastie (asi 3150 pred Kristom), teda z
obdobia, kedy mal Egypt zjednotiť kráľ Meni, ktorým
začínajú i egyptské zoznamy kráľov, i keď vieme, že
už mnoho ich vládlo pred ním. Tomuto podaniu
zodpovedá i Homérov výklad, ktorý uvádza, že názov
Etiópia vtedy označoval územie rozprestierajúce sa
od Lýbie až po Indiu. Takéto jednotné označenie
zrejme poukazuje na to, že tento rozsiahly priestor
spojovala totožná kultúra.
Taký model podporuje i somálska kmeňová pamäť.
Koncom 19. storočia, keď profesor W. Gregory zbieral
folklórny materiál z údolia Veľkého Zlomu, sa od
domorodcov dozvedel, že ich predkovia prišli z
Arabského polostrova suchou nohou pred úžinu
Bab-al-Mandab. K tomu však mohlo dôjsť najneskôr
okolo roku 9500 pred Kristom, kedy Zem prešla
rozsiahlou kozmickou katastrofou. Jedným z jej
následkov bolo i zborenie tohoto južného prechodu
medzi Afrikou a Arabským polostrovom.
Je teda veľmi pravdepodobné, že k určitým stykom
Egypta a Indie mohlo dochádzať už vo veľmi
vzdialených dobách a mohli byť omnoho častejšie, než
by sme si mohli predstaviť. Nie je totiž ani zďaleka
vylúčené, že bájna zem Kuš je totožná s dnešným
Kašmírom.
Táto tradícia snáď vysvetlí, ako je možné, že králi
12. dynastie podnikli ťaženie do tak vzdialenej
zeme. Snáď im nešlo ani tak o vojenské podrobenie,
ako skôr o obnovenie dávnych stykov. Je preto na
mieste sa pýtať, či pochádza hermetizmus z Indie,
alebo védy z Egypta. Z archeologických prameňov
plynie, že zemou pôvodu musí byť Egypt. Jedným z
argumentov je, že sa učenci zhodujú v tom, že védy
boli zapísané niekedy okolo roku 2000 pred Kristom.
Je to len náhoda, že práve v tejto dobe v Egypte
vládol Senvosret I.? Zároveň z Egypta poznáme
pravdaže omnoho staršie, ktoré sú vyslovene
hermetické.
Od Hérodota sa takisto dozvedáme, že i v Egypte
existovali kasty, ale z historických dokladov vieme,
že neboli toľko do seba uzavrené a voči nižším rasám
nadradené, ako tomu bolo v Indii. Niečo podobné by
vlastne bolo proti duchu hermetického učenia, ktoré
považuje i panovníka iba za vyspelejšiu dušu, nie
však za boha. Je teda omnoho pravdepodobnejšie, že
učenie, ktoré označujeme ako védy, má svoj pôvod v
egyptskom hermetizme.
Podobnosť Indie a Egypta je natoľko výrazná, že už v
roku 1752 uvádzal P.E. Jablonski vo svojej knihe
Pantheon egyptiorum, že Egypťania získali svoju
múdrosť od indických bráhmanov. V roku 1803 tvrdil
Friedrich Schlegel v rovnakom duchu, že Egypt bol
civilizovaný Indiou. Tieto názory však vychádzajú z
dobového romantizmu a nemožnosti si predstaviť, že
by to mohlo byť i naopak. O unáhlenosti takého súdu
ostatne svedčí i to, že egyptské písmo v tej dobe
ešte nebolo rozlúštené.
K tomuto unáhlenému názoru sa nechala strhnúť i H.
P. Blavatská. Argumenty pre jeho oprávnenosť sa
snažila zhromaždiť vo svojom mimoriadne pozoruhodnom
diele Isis Unveiled (Odhalená Isis) z roku 1877. Je
možné, že takú tradíciu zaznamenala za svojho pobytu
v Indii a Kašmíre.
Ďalšou významnou indíciou je podobnosť egyptčiny so
sanskrtom, na ktorú poukázal prof. A. Wilder.
Takisto Rawlinson sa domnieval, že jazyky Egypťanov,
Kušitov a Hamitov majú spoločný základ a pochádzajú
z Hindustanu. Toto dávne povedomie spätosti Egypta s
Ďalekým východom sa prejavilo i v tom, že ešte v
Champollionovej dobe vládlo presvedčenie o vzťahu
egyptčiny a čínštiny. To bol vlastne aj dôvod, prečo
sa tento významný lingvista začal v snahe po
rozlúštení egyptčiny učiť i po čínsky.
Úzke duchovné spätosti Indie a Egypta do značnej
miery dopredu vyraďuje Grécko ako možného kandidáta
čoby zeme vzniku hermetizmu. I tak nie je možné
prehliadnuť neuveriteľnú podobnosť medzi hermetizmom
a gréckou filozofiou. Je teda potrebné pozrieť sa
nielen na to, či nemôže hermetizmus pochádzať z
Grécka, ale i na samotnú grécku filozofiu a jej
korene.
Keď listujeme knihami gréckych autorov, neustále sa
stretávame s tvrdeniami, že prevažná časť gréckych
filozofov odchádzala do Egypta, aby sa tam
vzdelávala. Dnes dokonca vieme, že i tí, o ktorých
sme nepočuli, že putovali do Egypta, sa mohli
zoznámiť s egyptskou múdrosťou z prvej ruky priamo v
Grécku. Niektoré územia Grécka boli pravdepodobne už
od archaickej doby pod priamym egyptským vplyvom. V
priebehu rokov boli podrobované i ďalšie oblasti
dnešného Grécka. Egyptský vplyv musel byť veľmi
decentný, pravdepodobne ešte viac, než v prípade
Ríma a jeho provincií.
Mnohé ukazuje na to, že veštiarne, ktoré hrali v
živote Grékov veľkú úlohu, boli egyptského pôvodu a
čoby egyptské centrá a školy boli v rukách Egypťanov
po celú dobu ich existencie. O tom svedčí i
nasledujúca udalosť.
Keď bola zničená chýrečná veštiareň v Delfách, jej
kňazi nemali dosť prostriedkov, aby ju sami obnovili
a preto sa obrátili na egyptského panovníka Amasisa
potom, čo boli odmietnutí všetkými gréckymi štátmi.
Ten im venoval trikrát toľko, koľko požadovali. Ak
bola veštiareň grécka, prečo sa grécke štáty
nepostarali o obnovu svojho najposvätnejšieho
miesta?
V priebehu rokov sa grécki autori snažili znižovať
význam toho, začo Egyptu Grécko vďačí. Tak zatiaľčo
Hérodotos (5. stor. pr. Kr.) uznáva, že grécka
civilizácia vznikla vďaka Féničanom a Egypťanom
(tomu ako sa zdá zodpovedá lexikálne zloženie
gréčtiny), Diogénes Laertios (3. stor. po Kr.) sa to
v zásade snaží popierať. V mnohom si však tento
autor pozoruhodnej zbierky životopisov a učení radu
gréckych filozofov odporuje. Nepochybne preto, že sa
zmieta medzi starou tradíciou, ktorá Egyptu priznáva
jeho zásluhy a novým gréckym nacionalizmom, ktorý sa
ich snaží v rámci národného sebauvedomenia popierať.
Laertios napríklad tvrdí, že filozofia je gréckym
objavom a až Helénmi začína ľudské pokolenie.
Zároveň však prvá veta jeho diela znie: „Niektorí
hovoria, že pestovanie filozofie má svoje počiatky u
barbarov.“ O Egypte hovorí, že tu vznikla filozofia
celých 48 863 rokov pred Alexandrom Macedónskym. S
podobne vysokými údajmi sa stretávame i u Hérodota a
záznamy v klinovom písme zo Sumeru a Babylónie nás
taktiež ubezpečujú, že sa nemusí jednať iba o
fantáziu. Grécka filozofia má podľa Laertia dva
korene. Jedným je Anaximandros, Thaletov žiak, ktorý
vychádza tiež z Musaia. Tháles však bol Féničan,
ktorý študoval v Egypte a Musaios z Atén, údajný
autor knihy O zrodení bohov a O nebeskej guli, podľa
ktorého všetko vzniklo z jedného, iba popisuje
typické egyptské učenie. Veľavravné je už i Musaiovo
meno, ktoré sa zdá byť pokrútenou podobou egyptského
Mose. Niektorí Židia pre túto podobnosť stotožnili
Musaia s Mojžíšom. I keď ním práve nemusel byť, je
skutočne nepravdepodobné, že by Musaios mohol byť
Grékom. Druhým koreňom bol Pythágorás, ktorý
študoval v Egypte dvadsaťpäť rokov. Oba korene teda
jednoznačne opäť smerujú do Egypta. Klemens
Alexandrijský sa vo svojom obsiahlom diele
Stromateis (Koberce), venovanom diskusii medzi
gréckou a cudzou filozofiou, nezmieňuje o žiadnej
gréckej hermetickej tradícii. Naopak, uvádza (I, 15,
66-73) dlhý zoznam gréckych filozofov, ktorí buď v
Egypte študovali, alebo ich učitelia boli cudzinci
(obvykle Egypťania alebo Féničania). Presvedčenie o
egyptskom pôvode hermetizmu bolo tak silno
zakorenené, že sa o ňom v európskej tradícii až do
17. storočia nikdy nepochybovalo. Veď keby vznikla
filozofia v Grécku, nebolo by logickejšie, aby sa
ostatné národy chodili učiť ku Grékom a nie k
Egypťanom, ako to robili práve Gréci?
Ak sa pozrieme na celý problém z historického
hľadiska, je zarážajúce, že grécka kultúra a
filozofia vzniká v tých najmenej priaznivých
podmienkach, kedy medzi sebou zápolia grécke a
mestské štáty a kedy je celé Grécko ohrozované
Perziou. V roku 525 pr. Kr. sa však stalo niečo
mimoriadne. Perzskému kráľovi Kambýzesovi sa
podarilo podrobiť si Egypt. Tým zároveň otvoril túto
zem cudzincom. Až dosiaľ totiž bola takmer
nepreniknuteľne uzavrená okolitému svetu, pokiaľ
išlo o jej znalosti. V tomto ohľade značne
pripomínala neskorší Tibet. Je zrejmé, že práve v
tejto dobe sa zvedaví Gréci mohli dozvedieť viac než
kedykoľvek predtým a bolo by prinajmenšom zvláštne,
keby túto možnosť nevyužili.
I druhé obdobie rozvoja filozofie v Grécku sa kryje
s vojenským ťažením do Egypta. Tentoraz ho viedol
Alexander Macedónsky. S ním mali úzke styky dvaja
význační grécki filozofi: Démokritos z Abdéry (asi
460-351 alebo 420-316 pr. Kr.) a Aristotelés
(384-322 pr. Kr.).
V súvislosti s Démokritovým dielom sa stretávame s
menom „Ostaunis“. Tak sa v Egypte volala svätá
opica, ktorá bola považovaná za vtelenie boha Thovta
(Herma). Podobnú znalosť by sme len ťažko mohli
očakávať od niekoho, kto by nikdy v Egypte
neštudoval hermetické náuky. Svoje diela mohol
Démokritos z Abdéry buď písať na základe toho, čo sa
dozvedel od svojich egyptských učiteľov (v tom
prípade by mohli platiť tradičnejšie dáta jeho
života), alebo po dobití Alexandrom Macedónskym.
Druhá možnosť je taktrochu pravdepodobnejšia,
pretože zisťujeme, že grécki študenti obvykle
zachovávali sľub mlčanlivosti.
Aristoteles bol Alexandrovým učiteľom a preto najmä
pre neho iste nebolo ťažké, aby si zaistil prísun
kníh z vyrabovaných chrámových knižníc, ktoré boli
považované za vojnovú korisť. I keď Aristoteles
nebol v osobnom styku s Alexandrom Macedónskym
potom, čo sa vydal na svoje vojenské ťaženie, je
veľmi dobre predstaviteľné, že na Alexandrov rozkaz
boli ulúpené egyptské duchovné diela zaslané práve
jeho učiteľovi. Ako sme poznali, egyptská múdrosť
bola vždy na prvom mieste medzi tým, čo si dobyvateľ
cenil.
Démokritos i Aristoteles mali napísať diela z radu
vedných a umeleckých odvetví bez toho, že by v
podstate mali z čoho vychádzať. U Aristotela je
zvlášť nápadné, že jeho knihy (napríklad Metafyzika)
pôsobia značne skratkovitým dojmom, ako by sa
nejednalo o ucelené pojednanie, ale o súbor rôznych
výpiskov. Navyše existujú tri zoznamy kníh, ktorých
má byť autorom. Rozchádzajú sa nielen počtom kníh,
ale vo všetkých naviac chýba práve Metafyzika, ktorú
dnes považujeme za najvýznamnejšie Aristotelovo
dielo. Posledný zoznam uvádzaný Laertiom (asi 500
rokov po Aristotelovej smrti), zahrnuje okolo 1000
kníh, čo jasne presahuje ľudské možnosti. I tak ho
však musíme považovať za významný dokument, pretože
môže naznačovať, ako vznikali knihy, ktoré dnes nesú
Aristotelovo meno.
Aristoteles založil chýrnu Akadémiu a nedá sa preto
vylúčiť, že za viac než 500 rokov tu mohlo byť také
množstvo kníh preložených a spracovaných podľa
pôvodných ulúpených egyptských predlôh. Je tiež
mimoriadne nápadné, ako absolutne odlišné je
Aristotelovo učenie od toho, ktoré mu iste vštepoval
jeho učiteľ Platón, u ktorého mal zotrvať dvadsať
rokov. Keby sme vychádzali len z jeho kníh, museli
by sme si myslieť, že sa od Platóna nič nenaučil a
zároveň sa čudovať, ako všetky tie vedy, ktoré
popisuje, vytvoril a z čoho vlastne vychádzal.
Záhadou by bolo i to, prečo zostával dvadsať rokov u
učiteľa s natoľko odlišnými názormi.
Ak hovoríme o Platónovi, i tu je situácia veľmi
nejasná, pretože nevieme, koľko dialógov skutočne
pochádza z jeho pera. Jeho učenie je navyše
vyslovene hermetické a ak vezmeme do úvahy, že bol
predovšetkým politikom, môžeme sa skôr domnievať, že
sa snažil hermetické učenie aplikovať tak, aby bolo
možné na ňom postaviť spoločensko-politický systém.
To bolo najskôr motívom k napísaniu jeho
najvýznamnejšieho diela Ústava.
Nemáme tu priestor detailne analyzovať hermetizmus a
porovnávať ho s Platónovou filozofiou. Bude však
plne dostačujúce, ak porovnáme nasledujúce výroky.
Toto porovnanie zároveň ukazuje, že mnoho náuk, kde
Hermetizmus vôbec nie je zmienený, je v skutočnosti
hermetických.
Tak ako mnohí ľudia hovoria mnoho vecí o Celku a
o Dobru a tie sa rôznia.
Corpus hermeticum
Pokiaľ teda, ó, Sokrates, keďže mnohí ľudia
hovoria mnohé veci o bohoch a o genéze celku.
Platón: Timaios 29
Naše predstavy o šírení hermetizmu by boli veľmi
neúplné, pokiaľ by sme sa nezamysleli nad už
spomínaným podrobením Egypta Hyksósmi v 18. storočí
pred Kr. Hyksósovia boli veľmi nesúrodým kmeňovým
zväzom, ktorý vpadol na Predný východ a podrobil si
územie prakticky celého vtedajšieho kultúrneho
sveta.
Jadrom zoskupenia boli Kasiti, ktorí
najpravdepodobnejšie pochádzali z Kašmíru. Tí
vyvrátili starobabylonskú ríšu a založili štát,
známy ako Mitanni, ktorého vládcami sa stal rod,
ktorý bol pravdepodobne nejako spätý s faraónmi 17.
a 18. dynastie. Tieto dve dynastie sa od seba totiž
možno líšia len v tom, že prvá z nich vládla iba
Hornému Egyptu, zatiaľčo druhá celej zemi. V každom
prípade udržiavali so štátom Mitanni čulé styky
vrátane sobášov.
Ďalším zvláštnym znakom týchto dynastií je, že mnoho
ich najvyšších hodnostárov bolo semitského pôvodu.
To bolo niečo, čo bolo až do tej doby nemysliteľné,
pretože vezíri (zástupci kráľa) a ďalší najvyšší
hodnostári pochádzali z vládnucej rodiny. Pri
vládcoch samých sa na otázku o ich pôvode odpovedá
omnoho ťažšie, lebo prijímali plne egyptskú štátnu
oficiálnu titulaturu, vrátane mien, takže sa budeme
môcť pridržať len antropologických znakov.
O pôvode Hyksósov z Ďalekého východu svedčí rad slov
zjavne sanskrtského pôvodu. To zodpovedá i tvrdeniu
egyptského historika Manetha, ktorý uvádza, že šlo o
neznámy ľud. Nemohlo teda ísť o žiadny národ z
rozsiahlych oblastí, s ktorými Egypt udržiaval
styky.
Hyksósovia obsadili celý Egypt až hlboko do Núbie a
zdá sa, že si náčelníci jednotlivých kmeňov
rozdelili vládu nad podrobenými územiami. Kasiti
ovládali iba východnú Deltu, zatiaľčo Horný Egypt
bol ovládaný predstaviteľmi 17. dynastie. Tí sa však
behom svojho pobytu v Egypte natoľko poegyptčili, že
Hyksósov, držiacich sa svojho náboženstva (snáď
kašmírskeho tantrizmu – z egyptských bohov
preukázateľne uctievali Seta, ktorý im mohol
pripadať zodpovedajúci Šivovi), začali považovať za
nepriateľov a nakoniec ich vojensky za pomoci starej
egyptskej šľachty vyhnali zo zeme.
Zhodou okolností k tomu došlo v rovnakom roku, kedy
vybuchol grécky sopečný ostrov Théra a preto túto
udalosť môžeme presne datovať do roku 1628 pred Kr.
I keď sa Kasiti bránili cudzím vplyvom, mohol
dlhodobý pobyt prispieť k tomu, že určité prvky
týchto náuk mohli byť roznášané všade tam, kam
dosiahol hyksósky vplyv a ten iste nebol malý,
pretože Hyksósovia boli aj zdatní moreplavci.
Takto sa mohla egyptská múdrosť rozšíriť do celého
Grécka, Malej Ázie, Predného východu a Indie a z nej
mohli prvky jej náuk preniknúť až do Číny. Napríklad
objekty podobné egyptským obeliskom poznáme i z
Tibetu. Tým by bolo pripravené podhubie, ktoré v 6.
storočí pred Kr. začalo vydávať svoje plody.
Potom, čo boli Hyksósovia z Egypta vyhnaní, stala sa
ich novou vlasťou Kréta, časti Grécka, kde boli
známi ako Danaovia a ďalšie európske územia. Zdá sa,
že o smere a rozsahu ich prenikania do vnútra
kontinentu svedčia mená riek, ktoré v sebe obsahujú
„don“ alebo „dan“. Po ich veľmi dlhej okupácii
Egypta by sme predpokladali, že prevezmú mnoho z
architektúry, ďalších oblastí umenia a remesiel a
hlavne písmo. To sa však nestalo a so sebou si
priniesli len niektoré egyptské slová a tradície. S
niektorými z týchto tradícií sa stretávame i na
našom území.
Zaujímavé svedectvo o vplyve Egypťanov a neskôr
Hyksósov na Kréte nám poskytli tu nájdené lineárne
texty A a B. Zatiaľ čo dokumenty písané lineárnym
písmom typu A obsahujú miery, ktoré sa zdajú byť
priamo odvodené z egyptských, neskoršie lineárne
texty typu B zas miery používané na Prednom východe.
Vo vnútri Európy bolo ich pôsobenie pravdepodobne
ešte prenikavejšie. Je totiž nápadné, že ich príchod
sa kryje s inak nevysvetliteľným vznikom únetickej
kultúry, ktorá stojí v základe vzniku keltskej
civilizácie, ktorej centrum bolo práve v Čechách.
Aby sme prenikli do tejto problematiky hlbšie, bolo
by treba porovnávať s hermetizmom učenia
jednotlivých gréckych filozofov. Na to tu však
nemáme dosť miesta a preto odkazujem na knihu od
George G. M. Jamese Stolen Legacy (Ukradnutý odkaz).
Táto kniha je v istom ohľade extrémistická, pretože
tvrdí, že Gréci ukradli egyptskú múdrosť. I tak si
však rozhodne zaslúži našu pozornosť. Myslím, že
takto kategoricky nie je možné celú vec hodnotiť. Ak
neberieme do úvahy skutočnosť, že vtedy neexistovali
autorské práva, Gréci nikdy netvrdili, že sú autormi
konkrétnych učení. Pri knihách, ktoré majú autora sa
ukazuje, že je dané učenie danému mysliteľovi skôr
prisudzované, než že by sám tvrdil, že ho vytvoril.
Z historických podaní vieme o rôznych náukách
rôznych gréckych filozofov, ale to neznamená, že
museli byť ich autormi. Naopak sa domnievam, že
Gréci nám v podstate hermetizmus zachránili. Ich
interpretácie totiž, i keď veľakrát s chybami, sú
veľmi zrozumiteľné, čo sa nedá povedať o
originálnych egyptských textoch vzhľadom k ich
dokonalému zakódovaniu. Praktickú ukážku takých
kódov nachádzame na Šabakovej doske. Tu boli všetky
znaky proti všetkým zvyklostiam písané opačne a tiež
usporiadanie textu naznačuje, že môže mať iný
zmysel, než sa javí na povrchu. Ďalším príkladom sú
nápisy na chráme v Edfu, kde prof. Kurth zistil, že
jednotlivé riadky na seba nenadväzujú a že je treba
ich čítať v určitom poradí, aby sa objavil ich
zmysel. Hermetické texty, ktoré nám zachovali hlavne
Gréci, sa tak môžu stať dôležitým vodítkom pre
pochopenie pôvodných hieroglyfických predlôh.
Pri bližšom štúdiu životopisov gréckych filozofov s
úžasom zisťujeme, že vo svojej vlasti boli vlastne
veľmi nežiadúcimi osobami a často končili vo
vyhnanstve, pokiaľ neboli zabití. Musíme sa tiež
pýtať, ako je možné, pokiaľ je Grécko strediskom
antickej vzdelanosti, že sa ním stala egyptská
Alexandria. Máme považovať za náhodu, že i tu
vyučovali egyptskí myslitelia?
Snáď najsilnejší argument pre domnienku, že
hermetické texty sú skutočne egyptského pôvodu nám
poskytujú pôvodné staroegyptské texty. Jedným z nich
je už zmienená Šabakova doska, ktorá sa však čo do
významu nemôže merať s takými veľdielami, ako sú
Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej
žiary, u nás známejšia ako Egyptská kniha mŕtvych.
Autorstvo tohto veľkého súboru staroegyptských
textov je nielen pripisovaná Thovtovi (Džehútimu),
egyptskému ekvivalentu Hermesa, ale mimoriadna
súvislosť s hermetickou filozofiou sa ukazuje i v
tom, že je tento spis prakticky neinterpretovateľný,
pokiaľ jeho prekladateľ nie je dobre zoznámený práve
z hermetizmom. Zatiaľ čo pri Šabakovej doske môžeme
na jej pôvod z doby okolo zjednotenia Egypta
usudzovať len odvodene, pri Egyptskej knihe mŕtvych
máme Thovtove texty na papyrusoch doložené už z 18.
dynastie (asi 14. storočie pr. Kr.). Ich pôvod však
leží omnoho hlbšie v minulosti, pretože vykazujú
úplnú jednotu s Textami rakiev i s Textami pyramíd,
čím sa dostávame prinajmenšom do roku 2500 pr. Kr.
Podľa staroegyptských svedectiev sú však tieto diela
ešte podstatne staršie a staroegyptskými učencami
bola objavovaná v chrámoch už od doby vlády 1.
dynastie (3100 pr. Kr.). Je preto možné, že je to
dedičstvo inej civilizácie, ktoré Egypťania iba
prevzali.
Spojenie Kasitov z Kašmíru s národmi, ktorých
Egypťania označovali ako Hyksósov, bude musieť byť
hlbšie preskúmané, pretože je jediným styčným bodom,
ako by sa Egyptská kniha mŕtvych mohla dostať do
vnútra Ázie. Pokiaľ teda Tibetská kniha mŕtvych
nevznikla nezávisle na svojom egyptskom náprotivku,
znamená to, že bola veľmi dlho tradovaná v rámci
tibetského šamanizmu Bön, pretože zapísaná mala byť
až v 7. storočí, kedy sa do Tibetu dostáva
buddhizmus. Mohlo to však byť i podstatne neskôr.
Z toho, čo už bolo povedané, je dostatočne zrejme,
že jediným kandidátom pôvodu hermetiky na zemi je
Egypt. Ešte výraznejšie to vyplynie v nasledujúcom
oddiely, kde budeme zvažovať vek hermetiky, a preto
sa tu iba zameriame na niektoré zjavne egyptské
prvky, ktoré nachádzame v hermetických textoch.
1. Hermetizmus je monoteistickým
filozoficko-náboženským systémom, čo je v príkrom
rozpore s polyteistickým náboženstvom Grécka. I keď
egyptológovia dodnes vedú spory o tom, či egyptské
náboženstvo bolo, či nebolo polyteistické, z
dôkladného štúdia egyptských duchovných textov je
zrejmé, že egyptské náboženstvo bolo jednoznačne
monoteistické. Tu teda nachádzame zásadnú zhodu v
podstate učenia.
2. Hermetické náuky dokonale zodpovedajú dochovaným
textom starého Egypta, popisujúceho Boha a vznik
sveta. Naopak grécke texty sa podstatou Boha
zaoberajú len výnimočne. Pre egyptských mudrcov bol
tento problém prvoradý. Hérodotos mohol teda
oprávnene povedať, že Egypťania sú najzbožnejšími
ľuďmi na svete.
3. Podľa tvrdení hermetických textov malo byť toto
učenie pôvodne zapísané v hieroglyfoch na stély a
obelisky.
4. Názov prvej z rozpravy Corpus hermeticum –
Poimandres – má určite egyptský pôvod, viď poznámka
č. 12.
5. Zoskupenie vesmíru do oblastí a ich vzájomná
previazanosť nezodpovedá gréckym predstavám, to je
však dôkladne a zhodne popísané v Egyptskej knihe
mŕtvych a v ďalších egyptských „zádušných“ knihách.
6. Gréci sa domnievali, že zem je plochá a jestredom
vesmíru. Egypťania však vedeli, že je guľatá a
obieha okolo Slnka. Tých niekoľko gréckych
filozofov, ktorí zastávali heliocentrický názor, ho
teda najpravdepodobnejšie prevzalo z Egypta. V
Grécku za neho boli prenasledovaní.
7. V hermetických textoch sa stretávame s kultom
Slnka, ktorý bol Grékom cudzí.
8. Gréci neverili v prevtelovanie (duše zostávali v
Háde v podzemí). Hermetika je však založená na učení
o prevtelovaní, a o ňom boli presvedčení práve
Egypťania.
9. V textoch nachádzame rad odkazov na egyptské
náboženské reálie.
10. Texty označujú za sídlo duše srdce, čo je rýdzo
egyptská predstava.
11. Hermetický systém výuky zodpovedá egyptskému
systému mystérií, a nie gréckym filozofickým školám.
12. V textoch sa zračia predmety dôležité pre
egyptské náboženské myslenie, ako napríklad „nikdy
nezapadajúce hviezdy“ okolo Polárky. Jednalo sa
predovšetkým o súhvezdie Veľkej medvedice.
13. V textoch sa stretávame s vedeckým poznaním,
ktoré presahovalo grécke znalosti, avšak zodpovedalo
egyptskému vedeniu.
14. Texty odrážajú harmóniu, v ktorej Egypťania žili
s prírodou.
15. Nachádzame v nich úplne ojedinelý prístup k
panovníkom, ktorý bol vlastný iba Egyptu. Kráľ je tu
považovaný za duchovne veľmi vyspelého jedinca s
prebudenými hadími silami a nie za boha.
16. V textoch je prítomná koncepcia karmy, ktorá
bola Grékom cudzia.
17. V hermetickej literatúre nachádzame ozveny
egyptskej náučnej literatúry (súbory etických
pravidiel).
18. Usporiadanie božstiev v textoch zodpovedá
egyptským predstavám.
19. V textoch nachádzame rad egyptských mien.
20. Hermetizmus je dualistickým učením. To bolo
Grékom cudzie.
21. Pre Egypťanov bolo všetko, čo sa týkalo
intímneho života, veľmi posvätné, zatiaľ čo u Grékov
sa stretávame s úplne opačným prístupom. Hermetické
texty i v tomto smere zodpovedajú egyptskému
poňatiu.
22. V Egypte bola pre niektoré skupiny zakázaná
konzumácia určitých potravín. Z gréckeho prostredia
to nepoznáme, a tak i tu zodpovedajú hermetické
texty egyptskej tradícii.
23. Za svätú rieku sa v týchto textoch považuje Níl.
24. Texty takisto popisujú, že stavby boli presne
orientované voči nebeskej klenbe, aby tvorili obraz
neba na zemi, čo bolo v Egypte dokázané. Viď
napríklad práce R. Bauvala a R. Schwallera de
Lubicz.
25. Texty samé jednoznačne vyzdvihujú Egypt. Nie je
však jasné, prečo by to tak malo byť, pokiaľ by ich
autori boli Gréci.
26. Egyptský pohľad na svet sa odráža i v
presvedčení o cyklickosti všetkých dejov.
27. Texty dokazujú znalosť ich autorov znalosť o
zemepise Egypta a miestnych mien.
28. Hermetické texty sa zachovali i v koptčine a
dokonca v egyptských hieroglyfoch.
29. Klemens popisuje 42 hermetických kníh, ktoré
tvorili základ egyptského vedenia.
30. Hermetické tituly boha zodpovedajú úplne tomu,
ako boli uvádzané v Egypte (Pán, Otec, atď.). V
Grécku sa nepoužívali.
31. Texty sa zmieňujú o mumifikácii, ktorá sa v
Grécku nikdy nerobila (mŕtvy boli spaľovaní).
32. V hermetických textoch sa môžeme stretnúť s
pohŕdaním Grékmi a vychvaľovaním Egypťanov a Egypta.
33. Grécke náuky boli vytvorené, alebo aspoň
pripisované konkrétnym autorom. Zatiaľ čo hermetiku
mal ľuďom odovzdať boh Hermes. Toto bola bežná prax
pri autorstve náučných kníh v starom Egypte, ak boli
písané automaticky. Etymológia jeho mena môže byť
rovnako egyptská (Her mose – Hórov syn), ako grécka
(herméia – výrečnosť).
34. Obsah hermetizmu zodpovedá obrazu egyptskej
filozofie, ako nám ho napríklad podáva Diogénes
Laertios.
35. I rímska tradícia s úplnou istotou uvádza, že
Hermes bol egyptským mudrcom.
36. Veľmi silným svedectvom o egyptskom pôvode
hermetického učenia sú i omyly prekladateľov.
37. Svedectvo o egyptskom pôvode hermetiky nám
podáva i gnóza, ktorá nie je ničím iným než časťou
náuk uniknutých z egyptských chrámov po dobytí
Egypta Alexandrom Macedónskym. Úzky vzťah gnózy a
hermetiky napokon dosvedčuje i skutočnosť, že v
šiestom kódexe z Nag Hammádí nachádzame päť
hermetických rozpráv.
38. Grékom bola tiež úplne cudzia koncepcia svätých
písiem. Na nej však buduje nielen hermetizmus, ale
aj egyptské náboženstvo. Odtiaľto to prešlo do
gnózy, judaizmu, kresťanstva a islamu.
39. Snáď najvýrečnejším svedectvom je skutočnosť, že
v Egyptskej knihe mŕtvych nachádzame odkazy na iné
hermetické diela. Jedno z nich je dokonca označené
menom (Nádrž), a to sa nám šťastnou náhodou
zachovalo ako súčasť Corpus hermeticum.
40. Najpozoruhodnejšie svedectvo nám podáva
„novoPlatonik“ Jamblichos z Chalkidy vo svojom
pojednaní O mystériách egyptských. Zároveň
vysvetľuje, prečo sa tieto texty začali objavovať v
gréčtine (viď oddiel Krátke citáty).
Najvýznamnejšie svedectvo o pôvode hermetických kníh
nám poskytuje Klemens Alexandrijský. Vo svojom
najdôležitejšom diele Stromateis (VI, 4, 35-7)
uvádza nasledujúci prehľad základného egyptského
vedenia. Malo byť zapísané v 42 knihách, ktoré boli
pri slávnostiach nosené v sprievodoch. Autorom
všetkých mal byť Hermes a jednotliví kňazi sa smeli
zoznámiť len s toľkými knihami, ako to zodpovedalo
ich stupňu zasvätenia v zložitej hierarchii
staroegyptských mystérií.
● 1 kniha chválospevov na bohov
● 1 kniha o tom, ako má žiť kráľ
● 4 knihy o astronómii:
◦ o určovaní stálic
◦ o polohách Slnka, Mesiaca a piatich
[viditeľných] planét
◦ o konjunkciách a fázach Slnka a
Mesiaca
◦ o dobách východu hviezd;
● 10 kníh v hieroglyfoch a kozmografii a geografii
Egypta a Nílu, stavbe chrámov, ich vybavení a
náčiní;3
●
10 kníh o vzdelaní a o umení obiet, zaoberajúcich sa
obzvlášť obetovaním prvého ovocia, chválospevmi,
modlitbami, procesiami a sviatkami
●
10 kníh o zákonoch, bohoch a úplnom kňazskom výcviku
●
6 kníh o lekárstve:
◦ o stavbe tela
◦ o chorobách
◦ o orgánoch
◦ o drogách
◦ o očných chorobách
◦ o ženských ochoreniach
Iste nie je nezaujímavé, že tieto knihy svojim
obsahom veľmi silno pripomínajú knižný katalóg,
ktorý bol objavený na stene chrámovej knižnice v
Edfu v južnom Egypte. Tu boli nájdené nasledujúce
knihy:
1. Kniha o chrámovom inventári
2. Kniha o zahnaní Seta
3. Kniha obsahujúca úplný popis boja [Hórusa so
Setom]
4. Kniha o tom, ako plánovať chrám
5. Kniha o strážcoch chrámu
6. Smernica pre výzdobu stien
7. Kniha o ochrane tela
8. Kniha o ochrane kráľa v jeho dome
9. Zaklínadlá proti uhranutiu
10. Poznatky o chovaní sa dvoch hviezd [Slnka a
Mesiaca]
11. Kontrola nad východom hviezd
12. Vypísanie všetkých miest a čo sa na nich
nachádza
13. Všetky ochranné formule pre odchod Jeho
Veličenstva z jeho chrámu na jeho sviatky
Podobné zoznamy boli nájdené na stenách radu chrámov
v Egypte.
Pre úplnosť dodajme, že dnešný názor väčšiny
historikov na hermetiku pravdepodobne vyjadruje Erik
Iversen, ktorý usudzuje, že šlo o pokus o syntézu
orientálnych názorov s gréckou filozofiou. Taký
pohľad snáď má určité oprávnenie, pokiaľ ide o
pozdné texty dochované v gréčtine a latinčine, ale
ako sme videli, hermetizmus ako taký má s úplnou
istotou egyptský, alebo ešte omnoho starší pôvod.
Akm sa zamyslíme nad predpokladanou syntézou,
dôjdeme k zaujímavému záveru: grécka filozofia
vznikla z egyptských náuk, ktoré unikli z egyptských
chrámov, a preto by muselo ísť o syntézu egyptskej
filozofie s egyptskou filozofiou...
Takisto nie je bez zaujímavosti spomenúť nápis,
ktorý bol objavený v Egypte v Dér-el-Bahárí a
pochádza z 22. dynastie. Vysvetľuje totiž, prečo je
Hermes označovaný ako Trikrát Najväčší a prečo bol
egyptský Thovt označovaný ako Pán Ôsmich. Zároveň je
tu s mimoriadnou stručnosťou a jasnosťou vysvetlená
podstata hermetického učenia, tak ako ju podrobne
vykladajú hermetické texty. I to je dostatočný
doklad má egyptský pôvod:
Som jeden, ktorý sa stáva dvomi. Som dvomi, ktorý sa
stáva štyrmi. Som štyrmi, ktorý sa stáva ôsmimi a
predsa som stále jedným.
S výslovnou zmienkou Hermesa Trikrát Najväčšieho sa
prvý krát stretávame až v nápise v démotike a
gréčtine z roku 172 v Ibisovej (Thovtovej) kaplnke v
Sakkáre, ktorý zaznamenáva stretnutie členov
Ibisovho kultu toho roku.
Na záver tohto oddielu poznamenáme, že i keď sa mená
„Thovt“ a „Hermés“ od seba odlišujú, predsa majú obe
egyptskú etymológiu. Hermes v egyptčine znamená
„Hórov potomok“. I to je jedna z indícií pôvodu
tejto filozofie. Diodórus Sicílsky ponúka odlišný,
avšak takisto veľmi zaujímavý výklad mena, či skôr
prídomku. Je možné, že jeho interpretácia je
správnejšia. Viď oddiel „Krátke citáty“.
Pokiaľ ide o zem pôvodu, je účelné si uvedomiť ešte
jednu zaujímavú súvislosť. Hermetizmus vykazuje
pozoruhodné zhody s kresťanstvom, judaizmom,
islamom, Platónizmom, neoPlatónizmom a gnózou. Je
náhodou, že kresťanstvo sa uchytilo ako prvé v zemi
práve v Egypte a získalo tu tak silné korene, že ich
ani rímsky katolicizmus nedokázal meniť podľa
svojich predstáv? Je náhodou, že Mojžiš bol
„zasvätený do všetkej egyptskej múdrosti“ a že Židia
vznikli potom, čo vyšli z Egypta? Je náhodou, že
islam vznikol v oblasti pod dlhodobým egyptským
vplyvom a muslimské vojská boli v Egypte roku 644
priateľsky vítané? Je náhoda, že Platón študoval v
Egypte a že i neoPlatónizmus a gnóza vznikli v
Egypte? Na to, aby to boli náhody, je ich príliš
mnoho...
Poznámky (v pôvodnom číslovaní):
3
Spojenie zemepisu Egypta a Nílu a pojednanie o
egyptských chrámoch a ich vnútornom vybavení je
veľmi pozoruhodné, pretože iba dokladá, že Egypt bol
kutivovaný ako kultúrna zem v tom zmysle, že hmotný
svet bol chápaný ako presná projekcia nehmotného
sveta a nebies, takže chrámy boli stavané na presne
dané miesta, a ak sa menilo postavenie hviezd na
nebi v priebehu vekov, boli aj chrámy búrané a
premiestňované.
1.
PARADOX NA ZAČIATOK
2.
POJEM A VÝZNAM HERMETIZMU
Zdroj:
Hermetismus - Tajné nauky starého Egypta,
©
Jaromír Kozák, Vydavateľstvo Eminent, 2002
Z češtiny preložil: Ptah, prevzaté z:
www.cez-okno.net |