Pri čítaní hermetických filozofických textov si nemôžeme nepovšimnúť rôzne kultúrne vplyvy. To viedlo učencov od 17. storočia k hľadaniu ich pôvodu a dalo príčinu otázke, či pochádza hermetika z Egypta, z Grécka alebo z Iránu. Súčasné bádania i svedectvo samotných hermetických textov síce jasne ukazujú, že zemou pôvodu je jednoznačne Egypt, ale skôr než sa budeme zaoberať argumentami svedčiacimi v prospech takého záveru, pozrime sa v krátkosti na domnienky prisudzujúce hermetiku iným kultúram.

Šieste storočie pred Kristom muselo byť dosť zvláštnou dobou. Vtedy viac než kedykoľvek predtým zúrili vojny na všetkých stranách, najmä vo východnom Stredomorí a teda to bolo obdobie pramálo výhodné pre rozvoj duchovna. I tak sa mimoriadne pokročilá duchovnosť šíri celým vtedajším svetom. V Iráku v tejto dobe začína pôsobiť Zarathuštra, v Indii vystupuje Buddha a v Číne Lao´c... Navyše ich učenia vykazujú mimoriadnu podobnosť. Ponúka sa teda otázka, či všetky tieto učenia nevychádzajú zo spoločného zdroja a čo sa vlastne stalo, že k rozvoju duchovna dochádza práve v tak nepriaznivej dobe. Odpoveď nachádzame v dejinách starého Egypta. Všetky staroveké svedectvá sa zhodujú v tom, že Egypt bol pokladnicou nedosiahnuteľnej múdrosti, ktorá sa však otvárala len málokomu. Egypt ako zem bol totiž prakticky nepriedyšne uzavretý cudzincom, ktorí mohli pobývať len vo vyhradených „ghettách“ v prístavoch na pobreží Stredozemného mora. Neskôr pre nich vznikli mestá v delte Nílu (Naukratis) a vo Fajjúmskej oáze (Krokodýlopolis), ktoré však boli prakticky tiež ghettami. Roku 525 pred Kristom si však zem podrobil král Kambýzes a pripojil ju k Perzskej ríši. Ťažko môžeme považovať za náhodu, že zem bola nútene otvorená cudzincom v súvislosti s jej vojenským podrobením okupantami a práve v tej dobe sa svetom šíri vlna duchovnosti.

Pre úplnosť je treba dodať, že s výskytom filozofie pripomínajúcej hermetizmus sa stretávame, no v oveľa menšej miere i v dobách pred rokom 525 pred Kristom. Tu sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o pôsobenie samotných Egypťanov. Táto možnosť bola doposiaľ značne prehliadaná, pretože zatiaľ prežíva predstava, že sa Egypťania stránili ostatných ľudí a nikam necestovali, ani nepodnikali vojenské ťaženia. Reč archeologických nálezov a písomných prameňov však je úplne odlišná. Vďaka nim vieme, že egyptský vplyv zahŕňal už v dobe 1. dynastie (okolo roku 3000 pred Kristom) rozsiahle územia na Prednom východe, Krétu, možno i Cyprus a časť pevninského Grécka. Zároveň mu podliehala veľká časť juhovýchodnej Afriky a dnešného Jemenu na Arabskom polostrove. O dávnej spätosti s týmito oblasťami najvýrečnejšie vypovedajú zmienky z Kapitol o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary (Egyptskej knihy mŕtvych), čo je jedno zo základných duchovných diel starého Egypta. Práve pre jeho liturgický charakter je nemysliteľné, že by sa do neho mohli dostať správy z relatívne pozdných dôb.

Tento predpoklad je potvrdený tý, že v ňom skutočne nenachádzame žiadne správy, ktoré by pramenili z doby, kedy si Senvosret I. (Stredná ríša) a Tutmos III. (Nová ríša) podrobili Babylóniu, Malú Áziu, Kolchidu a možno i ďalšie územia. Oficiálne však s gréckymi územiami jednal len Amasis (Ahmose II.), ktorý vládol v Egypte vo veľmi pozdnom období (570-526 pred Kristom).

K ďalším mohutným výbojom došlo pravdepodobne v dobe 4. dynastie (Stará ríša), pri ktorých sa možno väčšina pevninského Grécka stala súčasťou egyptskej ríše. Tieto vojenské výboje boli diktované nutnosťou zaistiť si nerastné zdroje, ktorých sa Egyptu nedostávalo. Práve vďaka izotopovým analýzam sme boli schopní preukázať, že napríklad všetko striebro, ktoré sa našlo v Egypte, pochádza z gréckeho Laurionu. Oveľa významnejším dôkazom sú však egyptské miestne názvy, s ktorými sa v Grécku stretávame od najstarších dôb. Veľmi výrečným príkladom je napríklad Abydos v bosporskej úžine.

V tejto dobe boli založené Atény bájnym Kekropsom a bola vyslovená domnienka, že táto osoba je možno totožná s egyptským vládcom Cheopsom. Z hľadiska historických skutočností musíme pripustiť, že taká možnosť má svoju váhu a rozhodne si zaslúži ďalšie štúdium.

I keď v 19. storočí sa veľa hovorilo o stykoch a nápadnej podobnosti medzi indickou a egyptskou kultúrou, v súčasnosti sa žiadny z historikov nezaoberá možnosťou stykov Indie a Egypta, aj keď Hérodotos a ďalší antickí autori rozprávajú o ťaženiach Sezostrisa, ktorý mal preniknúť až do Indie i Európy (Grécko, Thrákia) a Kolchidy v Ázii. Tieto správy donedávna nebral nikto vážne, pretože prevažoval názor, že k rozsiahlejším medzikultúrnym ovplyvneniam nemohlo dochádzať.

Nové svetlo do problému vniesol až pomerne nedávny nález Mitrahinskej dosky, kde sú zaznamenané ťaženia Senvosreta I. a jeho syna Amenemheta II., ku ktorým došlo okolo roku 2000 pred Kristom. Z nich plynie, že si podrobili takmer celý Predný východ, Cyprus, väčšinu Malej Ázie, rozsiahle grécke územia, Thrákiu a že s najväčšou pravdepodobnosťou prenikli i do Kolchidy (severovýchodná časť čiernomorského pobrežia).

Hérodotos, ktorý Kolchidu navštívil, tvrdí, že ešte v jeho dobe tam žili ľudia telesne pripomínajúci Egypťanov. I keď zatiaľ nemáme hmatateľný dôkaz, že Senvosret I. či niektorý z jeho nasledovníkov naozaj uskutočnili ťaženie do Indie, predsa existuje rad zaujímavých indícií pre takú domnienku.

Na prvom mieste je nutné povedať, že sa neustále preukazuje, že staré texty sú omnoho spoľahlivejšie, než sa skôr usudzovalo. Z nich sa i dozvedáme, že vzorom pre Alexandra Macedónskeho bol práve egyptský vládca Sesostris, ktorému sa snažil vyrovnať a preto i on tiahol až do Indie, kde však nebol tak úspešný ako jeho vzor. O veľkej autorite Sesostrisa v staroveku svedčí i to, že keď Kambýzes dobyl Egypt, chcel, aby jeho socha bola postavená pred chrám Slnka v Heliopoli, kde už stáli sochy Senvosreta I. (jeho obelisk sa tam zachoval dodnes). Kňazi to však odmietli s tým, že si nedokázal podmaniť tak rozsiahle územia ako on, aby si takú česť zaslúžil. To snáď naznačuje, že sa jedná o jedného a toho istého panovníka. Z toho, čo píše Diodorus Sicílsky síce plynie, že Sesostris bol prvým kráľom Egypta, ale pokiaľ sa nemýli, potom je možné, že sa už Senvosret I. snažil napodobiť tento veľký vzor a pravdepodobne v tom bol úspešnejší než Alexander Macedónsky.

Možným šíriteľom egyptských náuk môže byť i ďalší z faraónov Strednej ríše Senvosret III. (1874-1855 pr. Kr.), ktorého činy Hérodotos vo svojich dejinách spojil s vojenskými ťaženiami Ramzesa II. (1279-1213 pr. Kr.), pretože obidvaja mali rovnakú prezývku – Šisa – ktorá pravdepodobne tvorí základ pogréčteného mena Sesostris.

Zaujímavú zmienku o spätí Egypta s Indiou nachádzame i v indických védách. Tu je možné sa dočítať o Manu-Vinovi, ktorý odviedol svoj ľud z Indie do zeme ďalej na západe. Text uvádza, že za vlády prvého kráľa dynastie Soma-Vanga, Viswamitry, sa Manu-Vina z rodu dávnych kráľov rozhodol opustiť Indiu po bitve, ktorá trvala päť dní po tom, čo bol opustený bráhmanmi.

So svojimi nasledovníkmi sa vydal na západ a prešiel Arijou, Barriou a pristál pri brehoch Masry. Arija je nepochybne dnešným Iránom, Barria Arábiou a Masra s najväčšou pravdepodobnosťou Etiópiou. Odtiaľ sa noví prišelci postupne presúvali po Níle k severu, osídlili Horný Egypt. Neskôr si podrobili i Dolný Egypt a tým celú zem zjednotili.

Manu-Vina bol s najväčšou pravdepodobnosťou predkom presláveného zjednotiteľa Egypta Meniho, ktorý žil asi 1200 rokov pred Senvosretom I. Ani tento raný kontakt s Egyptom alebo so Stredomorím však nie je nereálny, pretože už prof. Bedřich Hrozný preukázal, že písmo z údolia Indu je totožné s tým, ktoré bolo objavené na Kréte, kde mal vládnuť kráľ Minos (tiež nápadná podoba s menom Meni). Zároveň sa na tomto ostrove našli pamiatky pochádzajúce už z doby 1. egyptskej dynastie (asi 3150 pred Kristom), teda z obdobia, kedy mal Egypt zjednotiť kráľ Meni, ktorým začínajú i egyptské zoznamy kráľov, i keď vieme, že už mnoho ich vládlo pred ním. Tomuto podaniu zodpovedá i Homérov výklad, ktorý uvádza, že názov Etiópia vtedy označoval územie rozprestierajúce sa od Lýbie až po Indiu. Takéto jednotné označenie zrejme poukazuje na to, že tento rozsiahly priestor spojovala totožná kultúra.

Taký model podporuje i somálska kmeňová pamäť. Koncom 19. storočia, keď profesor W. Gregory zbieral folklórny materiál z údolia Veľkého Zlomu, sa od domorodcov dozvedel, že ich predkovia prišli z Arabského polostrova suchou nohou pred úžinu Bab-al-Mandab. K tomu však mohlo dôjsť najneskôr okolo roku 9500 pred Kristom, kedy Zem prešla rozsiahlou kozmickou katastrofou. Jedným z jej následkov bolo i zborenie tohoto južného prechodu medzi Afrikou a Arabským polostrovom.

Je teda veľmi pravdepodobné, že k určitým stykom Egypta a Indie mohlo dochádzať už vo veľmi vzdialených dobách a mohli byť omnoho častejšie, než by sme si mohli predstaviť. Nie je totiž ani zďaleka vylúčené, že bájna zem Kuš je totožná s dnešným Kašmírom.

Táto tradícia snáď vysvetlí, ako je možné, že králi 12. dynastie podnikli ťaženie do tak vzdialenej zeme. Snáď im nešlo ani tak o vojenské podrobenie, ako skôr o obnovenie dávnych stykov. Je preto na mieste sa pýtať, či pochádza hermetizmus z Indie, alebo védy z Egypta. Z archeologických prameňov plynie, že zemou pôvodu musí byť Egypt. Jedným z argumentov je, že sa učenci zhodujú v tom, že védy boli zapísané niekedy okolo roku 2000 pred Kristom. Je to len náhoda, že práve v tejto dobe v Egypte vládol Senvosret I.? Zároveň z Egypta poznáme pravdaže omnoho staršie, ktoré sú vyslovene hermetické.

Od Hérodota sa takisto dozvedáme, že i v Egypte existovali kasty, ale z historických dokladov vieme, že neboli toľko do seba uzavrené a voči nižším rasám nadradené, ako tomu bolo v Indii. Niečo podobné by vlastne bolo proti duchu hermetického učenia, ktoré považuje i panovníka iba za vyspelejšiu dušu, nie však za boha. Je teda omnoho pravdepodobnejšie, že učenie, ktoré označujeme ako védy, má svoj pôvod v egyptskom hermetizme.

Podobnosť Indie a Egypta je natoľko výrazná, že už v roku 1752 uvádzal P.E. Jablonski vo svojej knihe Pantheon egyptiorum, že Egypťania získali svoju múdrosť od indických bráhmanov. V roku 1803 tvrdil Friedrich Schlegel v rovnakom duchu, že Egypt bol civilizovaný Indiou. Tieto názory však vychádzajú z dobového romantizmu a nemožnosti si predstaviť, že by to mohlo byť i naopak. O unáhlenosti takého súdu ostatne svedčí i to, že egyptské písmo v tej dobe ešte nebolo rozlúštené.

K tomuto unáhlenému názoru sa nechala strhnúť i H. P. Blavatská. Argumenty pre jeho oprávnenosť sa snažila zhromaždiť vo svojom mimoriadne pozoruhodnom diele Isis Unveiled (Odhalená Isis) z roku 1877. Je možné, že takú tradíciu zaznamenala za svojho pobytu v Indii a Kašmíre.

Ďalšou významnou indíciou je podobnosť egyptčiny so sanskrtom, na ktorú poukázal prof. A. Wilder. Takisto Rawlinson sa domnieval, že jazyky Egypťanov, Kušitov a Hamitov majú spoločný základ a pochádzajú z Hindustanu. Toto dávne povedomie spätosti Egypta s Ďalekým východom sa prejavilo i v tom, že ešte v Champollionovej dobe vládlo presvedčenie o vzťahu egyptčiny a čínštiny. To bol vlastne aj dôvod, prečo sa tento významný lingvista začal v snahe po rozlúštení egyptčiny učiť i po čínsky.

Úzke duchovné spätosti Indie a Egypta do značnej miery dopredu vyraďuje Grécko ako možného kandidáta čoby zeme vzniku hermetizmu. I tak nie je možné prehliadnuť neuveriteľnú podobnosť medzi hermetizmom a gréckou filozofiou. Je teda potrebné pozrieť sa nielen na to, či nemôže hermetizmus pochádzať z Grécka, ale i na samotnú grécku filozofiu a jej korene.

Keď listujeme knihami gréckych autorov, neustále sa stretávame s tvrdeniami, že prevažná časť gréckych filozofov odchádzala do Egypta, aby sa tam vzdelávala. Dnes dokonca vieme, že i tí, o ktorých sme nepočuli, že putovali do Egypta, sa mohli zoznámiť s egyptskou múdrosťou z prvej ruky priamo v Grécku. Niektoré územia Grécka boli pravdepodobne už od archaickej doby pod priamym egyptským vplyvom. V priebehu rokov boli podrobované i ďalšie oblasti dnešného Grécka. Egyptský vplyv musel byť veľmi decentný, pravdepodobne ešte viac, než v prípade Ríma a jeho provincií.

Mnohé ukazuje na to, že veštiarne, ktoré hrali v živote Grékov veľkú úlohu, boli egyptského pôvodu a čoby egyptské centrá a školy boli v rukách Egypťanov po celú dobu ich existencie. O tom svedčí i nasledujúca udalosť.

Keď bola zničená chýrečná veštiareň v Delfách, jej kňazi nemali dosť prostriedkov, aby ju sami obnovili a preto sa obrátili na egyptského panovníka Amasisa potom, čo boli odmietnutí všetkými gréckymi štátmi. Ten im venoval trikrát toľko, koľko požadovali. Ak bola veštiareň grécka, prečo sa grécke štáty nepostarali o obnovu svojho najposvätnejšieho miesta?

V priebehu rokov sa grécki autori snažili znižovať význam toho, začo Egyptu Grécko vďačí. Tak zatiaľčo Hérodotos (5. stor. pr. Kr.) uznáva, že grécka civilizácia vznikla vďaka Féničanom a Egypťanom (tomu ako sa zdá zodpovedá lexikálne zloženie gréčtiny), Diogénes Laertios (3. stor. po Kr.) sa to v zásade snaží popierať. V mnohom si však tento autor pozoruhodnej zbierky životopisov a učení radu gréckych filozofov odporuje. Nepochybne preto, že sa zmieta medzi starou tradíciou, ktorá Egyptu priznáva jeho zásluhy a novým gréckym nacionalizmom, ktorý sa ich snaží v rámci národného sebauvedomenia popierať.

Laertios napríklad tvrdí, že filozofia je gréckym objavom a až Helénmi začína ľudské pokolenie. Zároveň však prvá veta jeho diela znie: „Niektorí hovoria, že pestovanie filozofie má svoje počiatky u barbarov.“ O Egypte hovorí, že tu vznikla filozofia celých 48 863 rokov pred Alexandrom Macedónskym. S podobne vysokými údajmi sa stretávame i u Hérodota a záznamy v klinovom písme zo Sumeru a Babylónie nás taktiež ubezpečujú, že sa nemusí jednať iba o fantáziu. Grécka filozofia má podľa Laertia dva korene. Jedným je Anaximandros, Thaletov žiak, ktorý vychádza tiež z Musaia. Tháles však bol Féničan, ktorý študoval v Egypte a Musaios z Atén, údajný autor knihy O zrodení bohov a O nebeskej guli, podľa ktorého všetko vzniklo z jedného, iba popisuje typické egyptské učenie. Veľavravné je už i Musaiovo meno, ktoré sa zdá byť pokrútenou podobou egyptského Mose. Niektorí Židia pre túto podobnosť stotožnili Musaia s Mojžíšom. I keď ním práve nemusel byť, je skutočne nepravdepodobné, že by Musaios mohol byť Grékom. Druhým koreňom bol Pythágorás, ktorý študoval v Egypte dvadsaťpäť rokov. Oba korene teda jednoznačne opäť smerujú do Egypta. Klemens Alexandrijský sa vo svojom obsiahlom diele Stromateis (Koberce), venovanom diskusii medzi gréckou a cudzou filozofiou, nezmieňuje o žiadnej gréckej hermetickej tradícii. Naopak, uvádza (I, 15, 66-73) dlhý zoznam gréckych filozofov, ktorí buď v Egypte študovali, alebo ich učitelia boli cudzinci (obvykle Egypťania alebo Féničania). Presvedčenie o egyptskom pôvode hermetizmu bolo tak silno zakorenené, že sa o ňom v európskej tradícii až do 17. storočia nikdy nepochybovalo. Veď keby vznikla filozofia v Grécku, nebolo by logickejšie, aby sa ostatné národy chodili učiť ku Grékom a nie k Egypťanom, ako to robili práve Gréci?

Ak sa pozrieme na celý problém z historického hľadiska, je zarážajúce, že grécka kultúra a filozofia vzniká v tých najmenej priaznivých podmienkach, kedy medzi sebou zápolia grécke a mestské štáty a kedy je celé Grécko ohrozované Perziou. V roku 525 pr. Kr. sa však stalo niečo mimoriadne. Perzskému kráľovi Kambýzesovi sa podarilo podrobiť si Egypt. Tým zároveň otvoril túto zem cudzincom. Až dosiaľ totiž bola takmer nepreniknuteľne uzavrená okolitému svetu, pokiaľ išlo o jej znalosti. V tomto ohľade značne pripomínala neskorší Tibet. Je zrejmé, že práve v tejto dobe sa zvedaví Gréci mohli dozvedieť viac než kedykoľvek predtým a bolo by prinajmenšom zvláštne, keby túto možnosť nevyužili.

I druhé obdobie rozvoja filozofie v Grécku sa kryje s vojenským ťažením do Egypta. Tentoraz ho viedol Alexander Macedónsky. S ním mali úzke styky dvaja význační grécki filozofi: Démokritos z Abdéry (asi 460-351 alebo 420-316 pr. Kr.) a Aristotelés (384-322 pr. Kr.).

V súvislosti s Démokritovým dielom sa stretávame s menom „Ostaunis“. Tak sa v Egypte volala svätá opica, ktorá bola považovaná za vtelenie boha Thovta (Herma). Podobnú znalosť by sme len ťažko mohli očakávať od niekoho, kto by nikdy v Egypte neštudoval hermetické náuky. Svoje diela mohol Démokritos z Abdéry buď písať na základe toho, čo sa dozvedel od svojich egyptských učiteľov (v tom prípade by mohli platiť tradičnejšie dáta jeho života), alebo po dobití Alexandrom Macedónskym. Druhá možnosť je taktrochu pravdepodobnejšia, pretože zisťujeme, že grécki študenti obvykle zachovávali sľub mlčanlivosti.

Aristoteles bol Alexandrovým učiteľom a preto najmä pre neho iste nebolo ťažké, aby si zaistil prísun kníh z vyrabovaných chrámových knižníc, ktoré boli považované za vojnovú korisť. I keď Aristoteles nebol v osobnom styku s Alexandrom Macedónskym potom, čo sa vydal na svoje vojenské ťaženie, je veľmi dobre predstaviteľné, že na Alexandrov rozkaz boli ulúpené egyptské duchovné diela zaslané práve jeho učiteľovi. Ako sme poznali, egyptská múdrosť bola vždy na prvom mieste medzi tým, čo si dobyvateľ cenil.

Démokritos i Aristoteles mali napísať diela z radu vedných a umeleckých odvetví bez toho, že by v podstate mali z čoho vychádzať. U Aristotela je zvlášť nápadné, že jeho knihy (napríklad Metafyzika) pôsobia značne skratkovitým dojmom, ako by sa nejednalo o ucelené pojednanie, ale o súbor rôznych výpiskov. Navyše existujú tri zoznamy kníh, ktorých má byť autorom. Rozchádzajú sa nielen počtom kníh, ale vo všetkých naviac chýba práve Metafyzika, ktorú dnes považujeme za najvýznamnejšie Aristotelovo dielo. Posledný zoznam uvádzaný Laertiom (asi 500 rokov po Aristotelovej smrti), zahrnuje okolo 1000 kníh, čo jasne presahuje ľudské možnosti. I tak ho však musíme považovať za významný dokument, pretože môže naznačovať, ako vznikali knihy, ktoré dnes nesú Aristotelovo meno.

Aristoteles založil chýrnu Akadémiu a nedá sa preto vylúčiť, že za viac než 500 rokov tu mohlo byť také množstvo kníh preložených a spracovaných podľa pôvodných ulúpených egyptských predlôh. Je tiež mimoriadne nápadné, ako absolutne odlišné je Aristotelovo učenie od toho, ktoré mu iste vštepoval jeho učiteľ Platón, u ktorého mal zotrvať dvadsať rokov. Keby sme vychádzali len z jeho kníh, museli by sme si myslieť, že sa od Platóna nič nenaučil a zároveň sa čudovať, ako všetky tie vedy, ktoré popisuje, vytvoril a z čoho vlastne vychádzal. Záhadou by bolo i to, prečo zostával dvadsať rokov u učiteľa s natoľko odlišnými názormi.

Ak hovoríme o Platónovi, i tu je situácia veľmi nejasná, pretože nevieme, koľko dialógov skutočne pochádza z jeho pera. Jeho učenie je navyše vyslovene hermetické a ak vezmeme do úvahy, že bol predovšetkým politikom, môžeme sa skôr domnievať, že sa snažil hermetické učenie aplikovať tak, aby bolo možné na ňom postaviť spoločensko-politický systém. To bolo najskôr motívom k napísaniu jeho najvýznamnejšieho diela Ústava.

Nemáme tu priestor detailne analyzovať hermetizmus a porovnávať ho s Platónovou filozofiou. Bude však plne dostačujúce, ak porovnáme nasledujúce výroky. Toto porovnanie zároveň ukazuje, že mnoho náuk, kde Hermetizmus vôbec nie je zmienený, je v skutočnosti hermetických.

Tak ako mnohí ľudia hovoria mnoho vecí o Celku a o Dobru a tie sa rôznia.
Corpus hermeticum

Pokiaľ teda, ó, Sokrates, keďže mnohí ľudia hovoria mnohé veci o bohoch a o genéze celku.
Platón: Timaios 29

Naše predstavy o šírení hermetizmu by boli veľmi neúplné, pokiaľ by sme sa nezamysleli nad už spomínaným podrobením Egypta Hyksósmi v 18. storočí pred Kr. Hyksósovia boli veľmi nesúrodým kmeňovým zväzom, ktorý vpadol na Predný východ a podrobil si územie prakticky celého vtedajšieho kultúrneho sveta.

Jadrom zoskupenia boli Kasiti, ktorí najpravdepodobnejšie pochádzali z Kašmíru. Tí vyvrátili starobabylonskú ríšu a založili štát, známy ako Mitanni, ktorého vládcami sa stal rod, ktorý bol pravdepodobne nejako spätý s faraónmi 17. a 18. dynastie. Tieto dve dynastie sa od seba totiž možno líšia len v tom, že prvá z nich vládla iba Hornému Egyptu, zatiaľčo druhá celej zemi. V každom prípade udržiavali so štátom Mitanni čulé styky vrátane sobášov.

Ďalším zvláštnym znakom týchto dynastií je, že mnoho ich najvyšších hodnostárov bolo semitského pôvodu. To bolo niečo, čo bolo až do tej doby nemysliteľné, pretože vezíri (zástupci kráľa) a ďalší najvyšší hodnostári pochádzali z vládnucej rodiny. Pri vládcoch samých sa na otázku o ich pôvode odpovedá omnoho ťažšie, lebo prijímali plne egyptskú štátnu oficiálnu titulaturu, vrátane mien, takže sa budeme môcť pridržať len antropologických znakov.

O pôvode Hyksósov z Ďalekého východu svedčí rad slov zjavne sanskrtského pôvodu. To zodpovedá i tvrdeniu egyptského historika Manetha, ktorý uvádza, že šlo o neznámy ľud. Nemohlo teda ísť o žiadny národ z rozsiahlych oblastí, s ktorými Egypt udržiaval styky.

Hyksósovia obsadili celý Egypt až hlboko do Núbie a zdá sa, že si náčelníci jednotlivých kmeňov rozdelili vládu nad podrobenými územiami. Kasiti ovládali iba východnú Deltu, zatiaľčo Horný Egypt bol ovládaný predstaviteľmi 17. dynastie. Tí sa však behom svojho pobytu v Egypte natoľko poegyptčili, že Hyksósov, držiacich sa svojho náboženstva (snáď kašmírskeho tantrizmu – z egyptských bohov preukázateľne uctievali Seta, ktorý im mohol pripadať zodpovedajúci Šivovi), začali považovať za nepriateľov a nakoniec ich vojensky za pomoci starej egyptskej šľachty vyhnali zo zeme.

Zhodou okolností k tomu došlo v rovnakom roku, kedy vybuchol grécky sopečný ostrov Théra a preto túto udalosť môžeme presne datovať do roku 1628 pred Kr. I keď sa Kasiti bránili cudzím vplyvom, mohol dlhodobý pobyt prispieť k tomu, že určité prvky týchto náuk mohli byť roznášané všade tam, kam dosiahol hyksósky vplyv a ten iste nebol malý, pretože Hyksósovia boli aj zdatní moreplavci.

Takto sa mohla egyptská múdrosť rozšíriť do celého Grécka, Malej Ázie, Predného východu a Indie a z nej mohli prvky jej náuk preniknúť až do Číny. Napríklad objekty podobné egyptským obeliskom poznáme i z Tibetu. Tým by bolo pripravené podhubie, ktoré v 6. storočí pred Kr. začalo vydávať svoje plody.

Potom, čo boli Hyksósovia z Egypta vyhnaní, stala sa ich novou vlasťou Kréta, časti Grécka, kde boli známi ako Danaovia a ďalšie európske územia. Zdá sa, že o smere a rozsahu ich prenikania do vnútra kontinentu svedčia mená riek, ktoré v sebe obsahujú „don“ alebo „dan“. Po ich veľmi dlhej okupácii Egypta by sme predpokladali, že prevezmú mnoho z architektúry, ďalších oblastí umenia a remesiel a hlavne písmo. To sa však nestalo a so sebou si priniesli len niektoré egyptské slová a tradície. S niektorými z týchto tradícií sa stretávame i na našom území.

Zaujímavé svedectvo o vplyve Egypťanov a neskôr Hyksósov na Kréte nám poskytli tu nájdené lineárne texty A a B. Zatiaľ čo dokumenty písané lineárnym písmom typu A obsahujú miery, ktoré sa zdajú byť priamo odvodené z egyptských, neskoršie lineárne texty typu B zas miery používané na Prednom východe. Vo vnútri Európy bolo ich pôsobenie pravdepodobne ešte prenikavejšie. Je totiž nápadné, že ich príchod sa kryje s inak nevysvetliteľným vznikom únetickej kultúry, ktorá stojí v základe vzniku keltskej civilizácie, ktorej centrum bolo práve v Čechách.

Aby sme prenikli do tejto problematiky hlbšie, bolo by treba porovnávať s hermetizmom učenia jednotlivých gréckych filozofov. Na to tu však nemáme dosť miesta a preto odkazujem na knihu od George G. M. Jamese Stolen Legacy (Ukradnutý odkaz). Táto kniha je v istom ohľade extrémistická, pretože tvrdí, že Gréci ukradli egyptskú múdrosť. I tak si však rozhodne zaslúži našu pozornosť. Myslím, že takto kategoricky nie je možné celú vec hodnotiť. Ak neberieme do úvahy skutočnosť, že vtedy neexistovali autorské práva, Gréci nikdy netvrdili, že sú autormi konkrétnych učení. Pri knihách, ktoré majú autora sa ukazuje, že je dané učenie danému mysliteľovi skôr prisudzované, než že by sám tvrdil, že ho vytvoril. Z historických podaní vieme o rôznych náukách rôznych gréckych filozofov, ale to neznamená, že museli byť ich autormi. Naopak sa domnievam, že Gréci nám v podstate hermetizmus zachránili. Ich interpretácie totiž, i keď veľakrát s chybami, sú veľmi zrozumiteľné, čo sa nedá povedať o originálnych egyptských textoch vzhľadom k ich dokonalému zakódovaniu. Praktickú ukážku takých kódov nachádzame na Šabakovej doske. Tu boli všetky znaky proti všetkým zvyklostiam písané opačne a tiež usporiadanie textu naznačuje, že môže mať iný zmysel, než sa javí na povrchu. Ďalším príkladom sú nápisy na chráme v Edfu, kde prof. Kurth zistil, že jednotlivé riadky na seba nenadväzujú a že je treba ich čítať v určitom poradí, aby sa objavil ich zmysel. Hermetické texty, ktoré nám zachovali hlavne Gréci, sa tak môžu stať dôležitým vodítkom pre pochopenie pôvodných hieroglyfických predlôh.

Pri bližšom štúdiu životopisov gréckych filozofov s úžasom zisťujeme, že vo svojej vlasti boli vlastne veľmi nežiadúcimi osobami a často končili vo vyhnanstve, pokiaľ neboli zabití. Musíme sa tiež pýtať, ako je možné, pokiaľ je Grécko strediskom antickej vzdelanosti, že sa ním stala egyptská Alexandria. Máme považovať za náhodu, že i tu vyučovali egyptskí myslitelia?

Snáď najsilnejší argument pre domnienku, že hermetické texty sú skutočne egyptského pôvodu nám poskytujú pôvodné staroegyptské texty. Jedným z nich je už zmienená Šabakova doska, ktorá sa však čo do významu nemôže merať s takými veľdielami, ako sú Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary, u nás známejšia ako Egyptská kniha mŕtvych. Autorstvo tohto veľkého súboru staroegyptských textov je nielen pripisovaná Thovtovi (Džehútimu), egyptskému ekvivalentu Hermesa, ale mimoriadna súvislosť s hermetickou filozofiou sa ukazuje i v tom, že je tento spis prakticky neinterpretovateľný, pokiaľ jeho prekladateľ nie je dobre zoznámený práve z hermetizmom. Zatiaľ čo pri Šabakovej doske môžeme na jej pôvod z doby okolo zjednotenia Egypta usudzovať len odvodene, pri Egyptskej knihe mŕtvych máme Thovtove texty na papyrusoch doložené už z 18. dynastie (asi 14. storočie pr. Kr.). Ich pôvod však leží omnoho hlbšie v minulosti, pretože vykazujú úplnú jednotu s Textami rakiev i s Textami pyramíd, čím sa dostávame prinajmenšom do roku 2500 pr. Kr. Podľa staroegyptských svedectiev sú však tieto diela ešte podstatne staršie a staroegyptskými učencami bola objavovaná v chrámoch už od doby vlády 1. dynastie (3100 pr. Kr.). Je preto možné, že je to dedičstvo inej civilizácie, ktoré Egypťania iba prevzali.

Spojenie Kasitov z Kašmíru s národmi, ktorých Egypťania označovali ako Hyksósov, bude musieť byť hlbšie preskúmané, pretože je jediným styčným bodom, ako by sa Egyptská kniha mŕtvych mohla dostať do vnútra Ázie. Pokiaľ teda Tibetská kniha mŕtvych nevznikla nezávisle na svojom egyptskom náprotivku, znamená to, že bola veľmi dlho tradovaná v rámci tibetského šamanizmu Bön, pretože zapísaná mala byť až v 7. storočí, kedy sa do Tibetu dostáva buddhizmus. Mohlo to však byť i podstatne neskôr.

Z toho, čo už bolo povedané, je dostatočne zrejme, že jediným kandidátom pôvodu hermetiky na zemi je Egypt. Ešte výraznejšie to vyplynie v nasledujúcom oddiely, kde budeme zvažovať vek hermetiky, a preto sa tu iba zameriame na niektoré zjavne egyptské prvky, ktoré nachádzame v hermetických textoch.

1. Hermetizmus je monoteistickým filozoficko-náboženským systémom, čo je v príkrom rozpore s polyteistickým náboženstvom Grécka. I keď egyptológovia dodnes vedú spory o tom, či egyptské náboženstvo bolo, či nebolo polyteistické, z dôkladného štúdia egyptských duchovných textov je zrejmé, že egyptské náboženstvo bolo jednoznačne monoteistické. Tu teda nachádzame zásadnú zhodu v podstate učenia.

2. Hermetické náuky dokonale zodpovedajú dochovaným textom starého Egypta, popisujúceho Boha a vznik sveta. Naopak grécke texty sa podstatou Boha zaoberajú len výnimočne. Pre egyptských mudrcov bol tento problém prvoradý. Hérodotos mohol teda oprávnene povedať, že Egypťania sú najzbožnejšími ľuďmi na svete.

3. Podľa tvrdení hermetických textov malo byť toto učenie pôvodne zapísané v hieroglyfoch na stély a obelisky.

4. Názov prvej z rozpravy Corpus hermeticum – Poimandres – má určite egyptský pôvod, viď poznámka č. 12.

5. Zoskupenie vesmíru do oblastí a ich vzájomná previazanosť nezodpovedá gréckym predstavám, to je však dôkladne a zhodne popísané v Egyptskej knihe mŕtvych a v ďalších egyptských „zádušných“ knihách.

6. Gréci sa domnievali, že zem je plochá a jestredom vesmíru. Egypťania však vedeli, že je guľatá a obieha okolo Slnka. Tých niekoľko gréckych filozofov, ktorí zastávali heliocentrický názor, ho teda najpravdepodobnejšie prevzalo z Egypta. V Grécku za neho boli prenasledovaní.

7. V hermetických textoch sa stretávame s kultom Slnka, ktorý bol Grékom cudzí.

8. Gréci neverili v prevtelovanie (duše zostávali v Háde v podzemí). Hermetika je však založená na učení o prevtelovaní, a o ňom boli presvedčení práve Egypťania.

9. V textoch nachádzame rad odkazov na egyptské náboženské reálie.

10. Texty označujú za sídlo duše srdce, čo je rýdzo egyptská predstava.

11. Hermetický systém výuky zodpovedá egyptskému systému mystérií, a nie gréckym filozofickým školám.

12. V textoch sa zračia predmety dôležité pre egyptské náboženské myslenie, ako napríklad „nikdy nezapadajúce hviezdy“ okolo Polárky. Jednalo sa predovšetkým o súhvezdie Veľkej medvedice.

13. V textoch sa stretávame s vedeckým poznaním, ktoré presahovalo grécke znalosti, avšak zodpovedalo egyptskému vedeniu.

14. Texty odrážajú harmóniu, v ktorej Egypťania žili s prírodou.

15. Nachádzame v nich úplne ojedinelý prístup k panovníkom, ktorý bol vlastný iba Egyptu. Kráľ je tu považovaný za duchovne veľmi vyspelého jedinca s prebudenými hadími silami a nie za boha.

16. V textoch je prítomná koncepcia karmy, ktorá bola Grékom cudzia.

17. V hermetickej literatúre nachádzame ozveny egyptskej náučnej literatúry (súbory etických pravidiel).

18. Usporiadanie božstiev v textoch zodpovedá egyptským predstavám.

19. V textoch nachádzame rad egyptských mien.

20. Hermetizmus je dualistickým učením. To bolo Grékom cudzie.

21. Pre Egypťanov bolo všetko, čo sa týkalo intímneho života, veľmi posvätné, zatiaľ čo u Grékov sa stretávame s úplne opačným prístupom. Hermetické texty i v tomto smere zodpovedajú egyptskému poňatiu.

22. V Egypte bola pre niektoré skupiny zakázaná konzumácia určitých potravín. Z gréckeho prostredia to nepoznáme, a tak i tu zodpovedajú hermetické texty egyptskej tradícii.

23. Za svätú rieku sa v týchto textoch považuje Níl.

24. Texty takisto popisujú, že stavby boli presne orientované voči nebeskej klenbe, aby tvorili obraz neba na zemi, čo bolo v Egypte dokázané. Viď napríklad práce R. Bauvala a R. Schwallera de Lubicz.

25. Texty samé jednoznačne vyzdvihujú Egypt. Nie je však jasné, prečo by to tak malo byť, pokiaľ by ich autori boli Gréci.

26. Egyptský pohľad na svet sa odráža i v presvedčení o cyklickosti všetkých dejov.

27. Texty dokazujú znalosť ich autorov znalosť o zemepise Egypta a miestnych mien.

28. Hermetické texty sa zachovali i v koptčine a dokonca v egyptských hieroglyfoch.

29. Klemens popisuje 42 hermetických kníh, ktoré tvorili základ egyptského vedenia.

30. Hermetické tituly boha zodpovedajú úplne tomu, ako boli uvádzané v Egypte (Pán, Otec, atď.). V Grécku sa nepoužívali.

31. Texty sa zmieňujú o mumifikácii, ktorá sa v Grécku nikdy nerobila (mŕtvy boli spaľovaní).

32. V hermetických textoch sa môžeme stretnúť s pohŕdaním Grékmi a vychvaľovaním Egypťanov a Egypta.

33. Grécke náuky boli vytvorené, alebo aspoň pripisované konkrétnym autorom. Zatiaľ čo hermetiku mal ľuďom odovzdať boh Hermes. Toto bola bežná prax pri autorstve náučných kníh v starom Egypte, ak boli písané automaticky. Etymológia jeho mena môže byť rovnako egyptská (Her mose – Hórov syn), ako grécka (herméia – výrečnosť).

34. Obsah hermetizmu zodpovedá obrazu egyptskej filozofie, ako nám ho napríklad podáva Diogénes Laertios.

35. I rímska tradícia s úplnou istotou uvádza, že Hermes bol egyptským mudrcom.

36. Veľmi silným svedectvom o egyptskom pôvode hermetického učenia sú i omyly prekladateľov.

37. Svedectvo o egyptskom pôvode hermetiky nám podáva i gnóza, ktorá nie je ničím iným než časťou náuk uniknutých z egyptských chrámov po dobytí Egypta Alexandrom Macedónskym. Úzky vzťah gnózy a hermetiky napokon dosvedčuje i skutočnosť, že v šiestom kódexe z Nag Hammádí nachádzame päť hermetických rozpráv.

38. Grékom bola tiež úplne cudzia koncepcia svätých písiem. Na nej však buduje nielen hermetizmus, ale aj egyptské náboženstvo. Odtiaľto to prešlo do gnózy, judaizmu, kresťanstva a islamu.

39. Snáď najvýrečnejším svedectvom je skutočnosť, že v Egyptskej knihe mŕtvych nachádzame odkazy na iné hermetické diela. Jedno z nich je dokonca označené menom (Nádrž), a to sa nám šťastnou náhodou zachovalo ako súčasť Corpus hermeticum.

40. Najpozoruhodnejšie svedectvo nám podáva „novoPlatonik“ Jamblichos z Chalkidy vo svojom pojednaní O mystériách egyptských. Zároveň vysvetľuje, prečo sa tieto texty začali objavovať v gréčtine (viď oddiel Krátke citáty).

Najvýznamnejšie svedectvo o pôvode hermetických kníh nám poskytuje Klemens Alexandrijský. Vo svojom najdôležitejšom diele Stromateis (VI, 4, 35-7) uvádza nasledujúci prehľad základného egyptského vedenia. Malo byť zapísané v 42 knihách, ktoré boli pri slávnostiach nosené v sprievodoch. Autorom všetkých mal byť Hermes a jednotliví kňazi sa smeli zoznámiť len s toľkými knihami, ako to zodpovedalo ich stupňu zasvätenia v zložitej hierarchii staroegyptských mystérií.

● 1 kniha chválospevov na bohov
● 1 kniha o tom, ako má žiť kráľ
● 4 knihy o astronómii:
   ◦ o určovaní stálic
   ◦ o polohách Slnka, Mesiaca a piatich [viditeľných] planét
   ◦ o konjunkciách a fázach Slnka a Mesiaca
   ◦ o dobách východu hviezd;
● 10 kníh v hieroglyfoch a kozmografii a geografii Egypta a Nílu, stavbe chrámov, ich vybavení a náčiní;³
● 10 kníh o vzdelaní a o umení obiet, zaoberajúcich sa obzvlášť obetovaním prvého ovocia, chválospevmi,
modlitbami, procesiami a sviatkami
● 10 kníh o zákonoch, bohoch a úplnom kňazskom výcviku
● 6 kníh o lekárstve:
   ◦ o stavbe tela
   ◦ o chorobách
   ◦ o orgánoch
   ◦ o drogách
   ◦ o očných chorobách
   ◦ o ženských ochoreniach

Iste nie je nezaujímavé, že tieto knihy svojim obsahom veľmi silno pripomínajú knižný katalóg, ktorý bol objavený na stene chrámovej knižnice v Edfu v južnom Egypte. Tu boli nájdené nasledujúce knihy:

1. Kniha o chrámovom inventári
2. Kniha o zahnaní Seta
3. Kniha obsahujúca úplný popis boja [Hórusa so Setom]
4. Kniha o tom, ako plánovať chrám
5. Kniha o strážcoch chrámu
6. Smernica pre výzdobu stien
7. Kniha o ochrane tela
8. Kniha o ochrane kráľa v jeho dome
9. Zaklínadlá proti uhranutiu
10. Poznatky o chovaní sa dvoch hviezd [Slnka a Mesiaca]
11. Kontrola nad východom hviezd
12. Vypísanie všetkých miest a čo sa na nich nachádza
13. Všetky ochranné formule pre odchod Jeho Veličenstva z jeho chrámu na jeho sviatky

Podobné zoznamy boli nájdené na stenách radu chrámov v Egypte.
Pre úplnosť dodajme, že dnešný názor väčšiny historikov na hermetiku pravdepodobne vyjadruje Erik Iversen, ktorý usudzuje, že šlo o pokus o syntézu orientálnych názorov s gréckou filozofiou. Taký pohľad snáď má určité oprávnenie, pokiaľ ide o pozdné texty dochované v gréčtine a latinčine, ale ako sme videli, hermetizmus ako taký má s úplnou istotou egyptský, alebo ešte omnoho starší pôvod. Akm sa zamyslíme nad predpokladanou syntézou, dôjdeme k zaujímavému záveru: grécka filozofia vznikla z egyptských náuk, ktoré unikli z egyptských chrámov, a preto by muselo ísť o syntézu egyptskej filozofie s egyptskou filozofiou...

Takisto nie je bez zaujímavosti spomenúť nápis, ktorý bol objavený v Egypte v Dér-el-Bahárí a pochádza z 22. dynastie. Vysvetľuje totiž, prečo je Hermes označovaný ako Trikrát Najväčší a prečo bol egyptský Thovt označovaný ako Pán Ôsmich. Zároveň je tu s mimoriadnou stručnosťou a jasnosťou vysvetlená podstata hermetického učenia, tak ako ju podrobne vykladajú hermetické texty. I to je dostatočný doklad má egyptský pôvod:

Som jeden, ktorý sa stáva dvomi. Som dvomi, ktorý sa stáva štyrmi. Som štyrmi, ktorý sa stáva ôsmimi a predsa som stále jedným.

S výslovnou zmienkou Hermesa Trikrát Najväčšieho sa prvý krát stretávame až v nápise v démotike a gréčtine z roku 172 v Ibisovej (Thovtovej) kaplnke v Sakkáre, ktorý zaznamenáva stretnutie členov Ibisovho kultu toho roku.

Na záver tohto oddielu poznamenáme, že i keď sa mená „Thovt“ a „Hermés“ od seba odlišujú, predsa majú obe egyptskú etymológiu. Hermes v egyptčine znamená „Hórov potomok“. I to je jedna z indícií pôvodu tejto filozofie. Diodórus Sicílsky ponúka odlišný, avšak takisto veľmi zaujímavý výklad mena, či skôr prídomku. Je možné, že jeho interpretácia je správnejšia. Viď oddiel „Krátke citáty“.

Pokiaľ ide o zem pôvodu, je účelné si uvedomiť ešte jednu zaujímavú súvislosť. Hermetizmus vykazuje pozoruhodné zhody s kresťanstvom, judaizmom, islamom, Platónizmom, neoPlatónizmom a gnózou. Je náhodou, že kresťanstvo sa uchytilo ako prvé v zemi práve v Egypte a získalo tu tak silné korene, že ich ani rímsky katolicizmus nedokázal meniť podľa svojich predstáv? Je náhodou, že Mojžiš bol „zasvätený do všetkej egyptskej múdrosti“ a že Židia vznikli potom, čo vyšli z Egypta? Je náhodou, že islam vznikol v oblasti pod dlhodobým egyptským vplyvom a muslimské vojská boli v Egypte roku 644 priateľsky vítané? Je náhoda, že Platón študoval v Egypte a že i neoPlatónizmus a gnóza vznikli v Egypte? Na to, aby to boli náhody, je ich príliš mnoho...

Poznámky (v pôvodnom číslovaní):

³ Spojenie zemepisu Egypta a Nílu a pojednanie o egyptských chrámoch a ich vnútornom vybavení je veľmi pozoruhodné, pretože iba dokladá, že Egypt bol kutivovaný ako kultúrna zem v tom zmysle, že hmotný svet bol chápaný ako presná projekcia nehmotného sveta a nebies, takže chrámy boli stavané na presne dané miesta, a ak sa menilo postavenie hviezd na nebi v priebehu vekov, boli aj chrámy búrané a premiestňované.

1. PARADOX NA ZAČIATOK

2. POJEM A VÝZNAM HERMETIZMU

Zdroj: Hermetismus - Tajné nauky starého Egypta,
 
  © Jaromír Kozák, Vydavateľstvo Eminent, 2002
 
 Z češtiny preložil: Ptah, prevzaté z: www.cez-okno.net