.
ŠKOLA MYSTÉRIÍ HÓROVA OKA


 HOME


 OKEM BOHA HÓRA

   1. díl - ŠKOLA MYSTÉRIÍ

   2. díl - OSIRIS

   3. díl - SFINGA

   4. díl - KVĚT ŽIVOTA

   5. díl - SAKKÁRA I.

   6. díl - SAKKÁRA II.

   7. díl - DENDERA

   8. díl - EDFU

   9. díl - KOM OMBO

 10. díl - PHILAE


 MAGICKÝ EGYPT


ZAKÁZANÁ EGYPTOLOGIE 

TUTANCHAMONOVA PROROCTVÍ 

ÚVOD DO HERMETISMU 

KYBALION 

SMARAGDOVÉ DESKY


 KOSMICKÝ ROK

 BLÍŽENECKÉ VLASTNOSTI

 7 STUPŇŮ MYSLI


 TV, KNIHY, VIDEO


 GALERIE

 E-MAIL

2. POJEM A VÝZNAM HERMETIZMU

Mnoho ľudí si pod pojmom „hermetizmus“ predstavuje alchymistov, astrológov alebo kabalistov Prahy Rudolfa II. Z toho vyvodzujú, že hermetizmus je s týmito náukami totožný. To je však veľký omyl. I keď alchymisti, astrológovia a kabalisti všetkých dôb boli skutočne hermetikmi, bolo tomu tak preto, že boli vyznavačmi hermetickej filozofie. Predmety ako alchýmia alebo astronómia je možné zjednodušene považovať za technické aplikácie. Kabala je vo svojej kozmologickej časti s hermetizmom totožná. Nepochybne práve za túto časť egyptských náuk Židia ďakujú Mojžišovi, ktorý ju dlhé roky študoval v Heliopoli (biblickom One).

Hermetizmus sa od všetkých filozofií odlišuje už na prvý pohľad tým, že zatiaľ čo každá filozofická sústava má svojho ľudského tvorcu, po ktorom sa nazýva, hermetizmus má byť záznamom božej múdrosti, tak ako ju Hermés zaznamenal a odovzdal ľuďom. Už to naznačuje nesmierne vysoký vek tejto filozofie a zároveň i to, že ide skôr o filozofiu prebratú od iného národa, než z ktorého máme doložený jej výskyt.

Hermetizmus zostáva prakticky neznámy, a to v národoch, kde sú preklady hermetických textov k dispozícii, pretože je s touto náukou spätých niekoľko záhad a falošných predstáv. Aspoň veľmi stručne sa tu pokúsime rozmotať toto klbko nejasností, pretože dnes už máme k dispozícii toľko údajov, že to je umožnené aspoň vo všeobecných rysoch.

Prvým problémom je osoba božského tvorcu hermetizmu. S bohom menom Hermés sa stretávame v gréckej mytológii, ale jemu táto mytológia nikdy pripisovaná nebola a naviac jeho charakteristiky sú úplne v rozpore s predstavou, že by mohol byť tvorcom tejto úžasnej myšlienkovej sústavy. Grécky Hermés bol totiž boh stád, zlodejov a priapické božstvo. Jeho jediným kladným rysom bola služba posla bohov. Tiež mu chýba prívlastok tvorca hermetizmu – Trismegistos – Trikrát Najvyšší.

Domnievam sa, že riešenie tohto problému nám poskytuje jazykoveda. Vo svojej histórii tvrdí Hérodotos, že všetky grécke božstvá, s výnimkou niekoľkých, pochádzajú z Egypta. Toto väčšina historikov dosiaľ odmieta, ale skutočne v rade mien gréckych bohov, polobohov a héroov nachádzame etymológiu egyptských slov, čo naznačuje, že by mohol mať Hérodotos pravdu. Tak napríklad Herkules v sebe s najväčšou pravdepodobnosťou skrýva egyptské „Her aqer“ (Hór výborný). V prípade Herma je egyptská etymológia ešte očividnejšia: „Her mose“ (Hor dieťa). Gréci sami stotožňovali svojho Herma s egyptským Džehutim (Thovtom) – bohom múdrosti, ktorému Egypťania skutočne prisudzovali autorstvo svojich svätých kníh.

Ak je „autorom“ hermetizmu egyptský boh múdrosti, získavame tým prinajmenšom indíciu (ďalej uvidíme, že v skutočnosti máme mnoho dôkazov), že hermetizmus je pozostatkom egyptskej filozofie.

Tým je zároveň vyriešené tretie enigma, ktoré má snáď najväčší podiel na tom, že hermetizmus zostáva prakticky neznámy. Pretože sa väčšina hermetických textov zachovala v gréčtine, usúdilo mnoho historikov a filozofov, že ide o grécku filozofiu. Už veľmi povrchné štúdium hermetizmu však každého presvedčí, že nejde o grécku filozofiu, i keď tá z neho očividne vychádza a preto došlo k podivnej patovej situácii: klasickí učenci sa ním nezaoberajú, pretože ho vnímajú ako anomáliu, ktorú nevedia zaradiť a egyptológovia sa oň takisto nestarajú, pretože o ňom majú len povrchné povedomie a považujú ho za predmet klasického štúdia a nie egyptológie.

Tento stav je ešte posilnený zvláštnym, takmer všeobecným povýšeným postojom k dejinám svetovej filozofie. Ak prelistujeme rôzne príručky a dejiny filozofie, zistíme, že i keď má ísť o svetové dejiny, začínajú takmer vždy gréckou filozofiou, z ktorej vychádzajú všetky neskoršie filozofické sústavy. Len v nemnohých sa dozvieme i niečo o čínskej a indickej filozofii a skutočne len výnimočne v nich objavíme zmienku o hermetizme, avšak ako o pozdnom helénskom jave. Tým však vzniká dosť paradoxná situácia. Podľa tejto predstavy boli Gréci najmúdrejší z pomedzi ľudí, ale i tak najlepší z nich odchádzali do Egypta (podľa vlastných svedectiev Grékov) a študovali tam neexistujúcu filozofiu (inak by bola v slovníkoch uvedená...). Skutočnosť je však taká, že hermetizmus je tak pokročilou filozofiou, či z hľadiska všeobecnej filozofie, alebo i vedy, že dokonale zodpovedá predstave náuky, ktorú by sme očakávali v Egypte podľa gréckych svedectiev. Ako som sa už zmienil, máme k dispozícii množstvo dôkazov, že je hermetizmus skutočne pozostatkom egyptskej múdrosti. Nad tými najdôležitejšími sa zastavíme v priebehu tohto úvodu. Ešte priekaznejší dôkaz sa podarilo získať pri štúdiu egyptských duchovných textov, keď som pripravoval vydanie Egyptskej knihy mŕtvych. Ukázalo sa, že už dnes medzi nimi dokážeme rozpoznať celý rad textov, ktoré sú buď svojou formou alebo vnútorným posolstvom hermetické. Boli zoradené do samostatného oddielu v tejto zbierke od tých najzjavnejších, po menej zjavné. Tým sme však úplne neočakávane dostali dôkaz o egyptskom pôvode hermetizmu a zároveň sme dostali „rosettskú dosku“ egyptského duchovného odkazu.

Pokiaľ sa chceme pokúsiť hermetizmus charakterizovať, musíme sa predovšetkým odpútať od všeobecne rozšíreného názoru, že je totožný s alchýmiou a všetkým, čo je skrývané. Tento názor pramení z „hermetického poňatia“ z doby európskej renesancie, ktoré malo so skutočným hermetizmom pomerne málo spoločného. V skutočnosti ide o dokonale a hierarchicky usporiadanú filozofiu, ktorá viedla svojich nasledovníkov od najprimitívnejšieho pohľadu na svet až k transcendentálnemu poznaniu. Slovo „poznanie“ je treba zdôrazniť, pretože sa nejednalo o náboženstvo, teda o systém stavajúci iba na viere. Tá sa vkrádala až do neskorších myšlienkových smerov, ktoré sa z hermetizmu vyvinuli. Ide predovšetkým o gnózu, ktorá predstavuje prechodový stupeň medzi pravým hermetizmom a kresťanským náboženstvom, ďalej potom kresťanstvo samotné, ale i judaizmus a islam. Je veľmi pravdepodobné, že podmienil i zarathustrizmus a ďalšie svetové náboženstvá.

S gnózou sa stretávame bezprostredne po dobytí Egypta Alexandrom Macedónskym (332 p.n.l.). To samo o sebe naznačuje jej pôvod. Vtedy totiž muselo dôjsť k masívnemu úniku znalostí z egyptských chrámov. Zatiaľ čo toto bolo možné zaistiť násilným vniknutím do chrámových knižníc a prípadným porušením mlčanlivosti niektorých z tých, ktorí sa vzdelávali v egyptských chrámoch, nebolo si možné získať spoluprácu skutočne zasvätených kňazov. Logickým dôsledkom teda bolo, že gnostické učenie muselo byť v porovnaní s hermetickým veľmi zlomkovité a poznanie hermetizmu muselo byť nahradené vierou v správnosť poznatkov o Bohu, ktorú hlásala gnóza.

Zákonitým dôsledkom tejto situácie bolo, že pôvodne jednoliate hermetické učenie dalo vznik veľkému množstvu gnostických siekt. Tie sa od seba líšili len tým, čo bolo schopné pobrať a pochopiť z odkazu hermetizmu. Nemalo by nás teda prekvapovať, že niektoré z nich sa viac zameriavali na vieru a iné na poznanie.

Tým zanikla pôvodná štruktúra hermetického učenia, vedúca k transcendentálnemu poznaniu a prevzatá časť sa zákonite zmenila v priebehu času iba vo vieru. Tento trend bol posilovaný nielen tým, že v každej dobe je len málo ľudí, ktorí môžu tieto pravdy skutočne poznať, ale aj tým, že gnóza neposkytovala k transcendentálnemu poznaniu žiadne prístupové cesty, na ktorých by nám mohol slúžiť rozum ako opora.

Aj tak, alebo práve preto, sa gnóza mimoriadne silno rozšírila po Stredomorí a ďalších oblastiach. Tomuto trendu napomáhalo už skoršie vynesenie niektorých znalostí Hyksósmi, ktorých jedna súčasť bola roku 1628 p.n.l. vypudená z Egypta, rovnako ako neskoršie vpády ďalších dobyvateľov. Vďaka tomu sa zlomky hermetického učenia rozšírili na ohromnej ploche od Číny až po dnešnú Veľkú Britániu a Írsko. Strediskami tohto učenia, mimo Egypt, sa stal severný Balkán (bogomilovia), južné Francúzsko (katari) a Čechy (adamiti).

Po prelome letopočtu sa medzi gnostickými sektami vyvíja kresťanstvo, ktoré bolo spočiatku považované za židovskú sektu. Ani to nebolo sprvu tak jednotné, ako by sa nám dnes mohlo zdať. To, ktoré môžeme označiť za autentické, vzniklo v Palestíne a jeho tvorcom bol Ježiš. Ten však nebol zakladateľom niečoho úplne nového, ale iba sa pokúsil maximálne sprístupniť duchovný základ učení hermetizmu, buddhizmu a ďalších smerov tak, ako ich spoznal počas svojich štúdií v Egypte a Indii. Práve preto je úplne zákonité, že je prvotné kresťanstvo tak podobné gnóze. I v rámci kresťanstva vzniká mnoho odnoží. Zatiaľ čo pokračovateľom Ježiša sa stal jeho brat Jakub, sv. Pavel vyvíja veľmi rozsiahlu kazateľskú činnosť v oblasti dnešného Turecka, Grécka a Ríma. To, čo kázal, však skôr vychádzalo z helénizmu a z mysterijných kultov (napr. Adonisov, kde zmŕtvychvstalý Adonis je iba premenovaný na Ježiša Krista). Nie je preto prekvapivé, že sv. Pavel bol Jakubom a jeho nasledovníkmi zapudený. Potom, čo sa stalo kresťanstvo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše, v ňom úplne pochopiteľne helénistických prvkov pribudlo. Dôsledkom bolo isté rozštiepenie v širokom spektre gnostických siekt, z ktorých tie, ktoré lpeli na pôvodnom Ježišovom odkaze, sa stali značne nepriateľskými voči tým kresťanom, ktorých učenie bolo v súlade s tým, ktoré schvaľovala štátna moc. Štátny represívny aparát sa však nakoniec ukázal byť silnejším a tak začalo prenasledovanie gnostikov, ktoré vyústilo v 13. storočí do krížového ťaženia proti albigenským. Ani napriek hoci najdôslednejšiemu prenasledovaniu a krutosti sa však hermeticko-gnostický odkaz nepodarilo nikdy úplne potlačiť.

Východorímsky cisár Konštantín si kresťanstvo, čoby štátnu doktrínu, nevyvolil náhodou. V tej dobe bola totiž gnóza veľmi široko rozšírená a tešila sa nesmiernemu vplyvu. Celkove však jednotlivé skupiny vykazovali mnoho odlišností a to sa nehodilo politickým zámerom cisára. Ten chcel túto vieru využiť k zjednoteniu svojej ideovo a kultúrne veľmi nejednotnej ríše. Zároveň bolo nutné, aby nová viera ochromovala osobnosť človeka a plne ho podrobovala politickému vedeniu. Že tento cieľ nebolo ľahké rýchlo dosiahnuť, najlepšie ukazuje to, že boj proti učeniu o prevtelovaní trval plných dvesto rokov, než sa ho podarilo väčšinou jediného hlasu zakázať.

I keď kresťanstvo vychádza z hermetizmu, nedá sa čudovať neskoršej nenávisti predstaviteľov kresťanstva voči tejto dávnej minulosti. Väčšina z nich totiž toto ušľachtilé a vysoké učenie pravdepodobne vôbec nedokázala pochopiť. O úrovni vzdelania cirkevných hodnostárov tej doby nás informuje Sabinus, biskup z Heraclea, ktorý popisuje koncil v Nicae, ktorému predsedal a významne ho ovplyvňoval už zmienený cisár Konštantín. Podľa jeho vyjadrenia sa koncilu zúčastnilo 318 biskupov, ale všetci s výnimkou cisára a Eusebia Pamphilia, boli negramotní prosťáčikovia, ktorí ničomu nerozumeli. Je teda pochopiteľné, že hermetické učenie bolo neustále okliešťované a prekrucované tým, ako boli symbolické prirovnania brané doslova.

V rodine svetových filozofií je hermetizmus úplne ojedinelý svojou dokonalou stavbou, ktorú je snáď možné prirovnať len k takým filozofickým systémom, ako sú indické védy a buddhizmus. Jeho koncepčné kvality môžeme doceniť len vtedy, keď si uvedomíme, že žiadna myšlienková sústava nemá nádej priviesť žiaka k poznaniu, pokiaľ nerešpektuje všeobecnú ľudskú psychológiu v tom zmysle, ako rôzni ľudia pristupujú k skutočnosti. Tejto úlohy sa svojou prepracovanou štruktúrou dokonale zhostil práve hermetizmus a preto je pre nás dôležité, aby toto filozofické učenie bolo znovu obnovené.
Jeho základná štruktúra bola nasledujúca:


1. VIERA V BOŽSTVÁ – ľudia na základnej úrovni poznania skôr veria, než premýšľajú. Preto bol vybudovaný polyteistický systém, v ktorom bolo ale zdôrazňované, že jednotliví bohovia sú iba aspektami jediného Tvorcu. Človek na základnej úrovni poznania má veľmi slabú predstavivosť a preto potrebuje mnoho modiel, ktoré tu však boli len symbolmi mnohých aspektov jedinej skutočnosti, aby mu poskytli záchytný bod k neskoršiemu prebudeniu.

2. MECHANISTICKÝ NÁZOR – tí, ktorí začínajú uvažovať o svete, ale je v nich dosiaľ veľa viery, sú presvedčení, že svet je vysvetliteľný nejakým mechanistickým modelom. Javy, ktoré do tohto názoru nezapadajú, popierajú. V tom sa prejavuje ich viera, premiešaná s rozumovými úvahami.

3. TRANSPERSONÁLNY NÁZOR – hlbšie poznanie zákonitostí sveta zisťuje, že mechanistický názor je úplne nedostačujúci a celý rad javov nie je schopný vôbec vysvetliť. Typickým príkladom môžu byť psychické javy, ktoré protagonisti predchádzajúcich dvoch stupňov buď považujú za zázrak, alebo ich existenciu odmietajú. Mechanistický názor teda dokáže popísať len malú časť skutočnosti a to ešte len približne. Ako preukazuje dnešná veda, svet nie je lineárny, čo znamená, že všetko je usporiadané do cyklicky uzavretých systémov a všetko je spolu späté.

4. TRANSCENDENTÁLNE POZNANIE – zvrchované poznanie, že svet je riadený jedinou silou a že všetka jeho rôznorodosť je len mnohými fazetami jedinej skutočnosti. Týmto poznaním zároveň dochádza k zjednoteniu s práve pochopenou jednotou. Tento jav je známy ako prebudenie alebo osvietenie. Hermetizmus svojich žiakov teda dovádza rozumom tam, kde ho ostatné systémy potlačujú. Ten sa však premieňa z predchádzajúceho rozumárstva na číre poznanie.


Aby bolo možné dosiahnuť túto hierarchickú stavbu, bol hermetizmus tvorený jednak filozofickými pojednaniami, tiež prísne hierarchicky rozčlenenými a technicko-vedeckými spismi. Tieto diela obsahujú prekvapivo pokročilé znalosti o svete, ktoré začíname znovu chápať až teraz, keď sa začína rozvíjať transpersonalistika a nelineárne kvantový model sveta postupne nahrádza starý mechanistický.

Táto štruktúra úplne zodpovedá i základnému systému egyptských zasväcovacích škôl. Tie boli založené na troch stupňoch, ktoré prešli, avšak bezobsahovo, do slobodomurárstva. Prvý stupeň zasvätenia zodpovedal hľadajúcemu, ktorý nič nepozná intelektuálne ani intuitívne, ale napriek tomu cíti, že existuje nejaké vyššie bytie. Toto poznanie ho priviedlo do chrámu, aby tu začal usilovať o poznanie skutočnosti. V slobodomurárstve bol taký jedinec označený ako učeník. V hermetizme sa o ňom hovorilo ako o mŕtvom (teda duchovne). Porovnajte s tým niektoré Ježišove výroky, ktoré vždy hovoria z pozície najvyššieho zasvätenca. Intelektuálne poznanie prinieslo hľadajúcemu druhý stupeň zasvätenia, takže bol v hermetizme označovaný ako vediaci a ako tovaryš v slobodomurárstve. Tretí stupeň znamenal duchovnú prebudenosť, teda prebudenie podľa hermetizmu a majstrovský stupeň podľa slobodomurárstva. Z toho čo bolo práve povedané, je zjavné, že existuje ešte jedna skupina ľudí a to tí, ktorí sa ani nič nesnažia poznať. Tí boli pre hermetikov viac než mŕtvy a vzťahoval sa k nim najnižší stupeň hermetizmu, ako som vyššie načrtol jeho základnú hierarchiu.

Je samozrejmé, že k výrokom v dochovaných hermetických textoch musíme pristupovať obozretne nielen kvôli všeobecne kritickému postoju, ale predovšetkým preto, že spisy, ktoré máme k dispozícii, boli napísané v rôznych dobách a obsahujú rad neskorších vsuviek a mylných názorov prekladateľov. Tak si je možné čiastočne vysvetliť i protichodné tvrdenia jednotlivých textov. Na druhej strane tým, že boli zostavené jedným, či niekoľkými spolu spätými autormi, je zjavné, že musia tvoriť jediný systém i pri svojej odlišnosti. Táto skutočnosť je vysvetliteľná už zmienenou hierarchiou hermetizmu. Jednotlivé pojednania mohli totiž slúžiť k výuke žiakov odlišných stupňov poznania a vylúčiť nie je možné ani to, že protichodné tvrdenia boli predkladané úplne zámerne, aby preukázali svoju schopnosť uvažovať o probléme.

Zhoda egyptskej a hermetickej literatúry nemusí byť na prvý pohľad príliš zjavná. Zatiaľčo hermetické texty sú písané väčšinou v podobe dialógov a rozprávaní, na ktoré sme zvyknutí, u egyptských teologických spisov sa stretávame s úplne iným psychologickým pohľadom. Náš (a tým myslím aj grécky) spôsob myslenia a vyjadrovania nedokáže poňať svet ako jeden celok a nazerá naň ako na konglomerát samostatných prvkov. Egypťania však dokázali všetko chápať ako celok a preto im neunikali vzťahy, ktoré boli až donedávna mimo naše chápanie a uvažovanie. Musíme sa preto hlboko skloniť pred prekladateľmi pôvodných egyptských textov do gréčtiny, latinčiny, koptčiny, arabčiny a gaezu (pôvodná etiopčina). Nepreložili totiž len text z jedného jazyka do druhého, ale dokázali pretlmočiť posolstvo z jedného spôsobu myslenia do druhého a to je prístup, s ktorým sa ani dnes nestretávame príliš často. Z textov samotných sa dozvedáme, že boli pôvodne napísané staroegyptskými hieroglyfmi a že ich prekladatelia boli egyptskí kňazi.

I napriek rôznym nedostatkom a záludnostiam nám hermetické diela zachovali pozoruhodný odkaz, ktorý môže poslúžiť ako východisko k skutočne hodnotnému duchovnému systému. Môžeme naň nadviazať i historickým bádaním, vyhľadávaním egyptských originálov a tak poznávať skutočný duchovný život v starom Egypte. Zanedbateľnou nie je ani možnosť ďalšieho rozvíjania v ňom obsiahnutých vedeckých poznatkov. Tým si môžeme ušetriť mnoho námahy pri snahe pochopiť usporiadanie sveta, o čo sa usiluje dnešná fyzika.

Pokiaľ už v starom Egypte existovali také vedecké informácie, z ktorých by sme sa mohli i dnes poučiť, musíme sa pýtať, ako na ne Egypťania prišli. Z textov sa dozvedáme, že ich egyptskí mudrci nepísali, ale že ich dostali od Herma (Thovta, správne Džehutiho). Ten sa po vykonaní svojej misie mal vrátiť na nebesia, odkiaľ zostúpil. Neznamená to, že sa jedná o informácie mimozemského pôvodu? Už dnes vieme o mnohých známkach, ktoré naznačujú, že k takým návštevám v minulosti skutočne mohlo dochádzať.

Okrem tejto možnosti sú tu ešte dve ďalšie: môže ísť o intuitívne získané poznatky alebo o pozostatky vedy veľmi pokročilej civilizácie, ktorá bola zničená už dávno v minulosti. Dnešná veda totiž začína chápať, že k poznaniu je možné dôjsť i inými cestami, než intelektom a využívaním drahej laboratórnej techniky, ktorá samozrejme nebola v staroveku k dispozícii. A pokiaľ ide o onu stratenú civilizáciu, ukazuje sa, že táto možnosť je zďaleka najpravdepodobnejšia. Už teraz máme záplavu dôkazov, ktoré jej existenciu dokladujú a pred definitívnym dôkazom jej existencie zrejme stojíme. Je ním archív, ktorý sa nachádza pod sfingou v Egypte. Egyptská vláda a pamiatková starostlivosť o ňom dobre vie, ale zatiaľ ho odmieta otvoriť. Je to snáď preto, že je chránený tak dokonalými prostriedkami, že ho nezasvätený nedokáže prekonať?

Popri hore uvedených zvrchovane praktických a aktuálnych významoch hermetiky je tu i kultúrno náboženský aspekt, ktorý stojí za pozornosť. Len zbežné prečítanie hermetických textov nenechá nikoho na pochybách, že sa tu nachádzajú miesta, ktoré dokonale zodpovedajú niektorým pasážam z Biblie (a to ako v Starom, tak v Novom zákone). Jedni z prvých bádateľov na pôde hermetizmu, ako Isaac Casaubon a ďalší učenci z toho usúdili, že hermetika musí byť mladšia, než Biblia.

Dôvodom k takému záveru však nebol nejaký rozbor podoprený faktami, ale zachovanie dogmy, že Biblia je svätým textom, ktorý odovzdal ľuďom Boh. Dnes však vieme, že to je presne naopak a že kresťanstvo je nepodareným potomkom hermetizmu. Nech už si o jeho hodnotách myslíme čokoľvek, je zjavné, že ho nie je možné študovať a pochopiť bez dôkladnej znalosti práve hermetiky a gnózy. To isté platí o islame a judaizme, kde nachádzame tiež celý rad zaujímavých paralel.

Isaac Casaubon svoje predstavy popísal v knihe De rebus sacris et ecclesiasticis exercitationes XVI., vydané v Londýne roku 1614. Tu tvrdí, že hermetizmus je kresťanským podvodom. Svoje tvrdenie oprel i o jazykové pozorovania, keď analyzoval slovnú zásobu a štýl týchto textov a prehlásil, že boli napísané v 2. až 3. storočí po Kristovi. To však pôsobí iba dojmom zámienky, ktorá mala dať jeho tvrdeniu zdanie objektivity a zakryť, že ide o snahu o zachovanie cirkevnej dogmy. V jeho dobe totiž neboli znalosti antických prameňov a klasickej filológie na takej výške, aby podobná snaha mala nádej na úspech. Je tu i istý logický skrat, pretože ak sú hermetické texty písané po grécky a ak majú obsahovať egyptskú filozofiu, potom je jasné, že museli byť buď priamo preložené, pokiaľ by šlo o konkrétne egyptské pojednania, alebo napísané na základe egyptskej filozofie. V obidvoch prípadoch by zistenie veku gréckeho textu neriešilo vek a ani pôvod obsahu, ale iba to, kedy bolo dielo preložené do gréčtiny. Netreba snáď zdôrazňovať, že v tej dobe ešte dávno nebola egyptčina rozlúštená a tak nielen že nebolo možné hermetické texty porovnať so staroegyptskými pamiatkami, ale naviac vtedajšie znalosti o Egypte a jeho kultúre sa prakticky rovnali nule, pretože vychádzali len z Biblie a antických autorov.

V každom prípade môžeme povedať, že vznik sveta, ako je popísaný v Starom zákone v 1. knihe Mojžišovej, je zjavne skrátenou verziou Poimandra a Kázanie na hore z Nového zákona je zase prevzaté z 13. dialógu Corpus hermeticum, z čoho vyplýva, že hermetické poňatie je staršie. Keby chcel Casaubon skutočne zistiť pravdu, mohol použiť metódu logického porovnania daných miest v Biblii a hermetických pasáží. To však neurobil.

Ak mal Casaubonov názor, akokoľvek bol zaujatý a úplne nevedecký, svoje dobové opodstatnenie, potom toto už nie je možné povedať v prípade profesora Gillesa Quispela, ktorý v roku 1999 napísal v úvode k novému anglickému prekladu Corpus Hermeticum, že Casaubon už v roku 1614 dokázal, že hermetizmus nie je tak starý, za aký sa vydáva. V každom prípade taký prístup svedčí o tom, že prinajmenšom v prípade hermetizmu sa nikto ani nezaoberá myšlienkou, či by korene hermetizmu nemohli siahať predsa len hlbšie, než do pozdnej antiky. Len tak si je možné vysvetliť, že sa hermetikou zaoberajú iba špecialisti na pozdnú antiku a že i taká publikácia ako Encyclopaedia Britannica môže o tomto predmete napísať, že ide o grécku filozofiu, ktorá je zasadená do egyptského prostredia. Je pravdaže typické, že sa už nezaoberá tým, ako k niečomu takému mohlo vôbec dôjsť, pretože by šlo o jav v gréckej filozofii nevídaný a o to nepochopiteľnejší, že by k nemu došlo v dobe vypätého gréckeho nacionalizmu.

Zanedbateľný nie je ani kultúrny dopad, ktorý hermetiká priniesli Európe. Dnes je zjavné, že skutočná renesancia začala vydaním latinských prekladov hermetických diel tlačou. Pri kolíske renesancie teda stál významný florentínsky velmož Cosimo de Medici. Ten si bol dobre vedomý hodnoty staroegyptského odkazu a preto sa ho snažil oživiť.

Už vtedy panoval názor, že Platónove diela i učenie novoplatonikov vychádzajú z hermetizmu. Preto založil roku 1439 akadémiu, ktorej úlohou bolo tieto diela zhromažďovať, prekladať a po objave kníhtlače aj vydávať. Najvýznamnejším prekladateľom v tejto organizácii bol Marsilio Ficino (1433-1499). Ten v roku 1463 preložil na rozkaz Cosima de Medici rukopis Poimandra, ktorý bol do Talianska prinesený v roku 1460 z Grécka mníchom Leonardom z Pistoi – jedným z Cosimových agentov, ktorí mali za úlohu pátrať v knižniciach celého vtedajšieho sveta po dávnom odkaze minulosti. Toto dielo vyšlo tlačou prvýkrát v roku 1471 pod názvom Kniha Merkúra Trismegista o Moci a Múdrosti Boha a dočkalo sa prinajmenšom 32 vydaní. Len do roku 1500 ich bolo osem. Ficinus bol prekladateľom iste pred mnohými inými povolanejší, pretože už skôr začal prekladať do latinčiny diela Platóna (dokončil ich 1483) a neskôr i novoplatonikov (1492 Plotinos a 1497 Jamblichos). Prvý preklad súboru vtedy známych textov do národného jazyka (francúzštiny) sa datuje do roku 1549. Snáď teda môžeme povedať, že nebyť tohto Ficinovho činu, mohli by sme ešte dnes žiť v stredoveku.

Za pozornosť stojí aj skutočnosť, že Ficinus si ako prvý urobil názor na vzťah medzi hermetickými dielami, Platónovou filozofiou, novoplatonizmom a Bibliou. Svoje pozorovania zhrnul v knihách nazvaných De Christiania religionel (O kresťanskom náboženstve, 1473) a Theologia Platónica (Platónovská teológia, 1478). Jeho názory boli samozrejme silne poznamenané dobou, v ktorej tvoril. Slobodné mesto Florencia a ochrana rodinou Medici mu však dávala toľko voľnosti, že už vtedy mohol vysloviť názor, že staroegyptský učenec Hermes bol pravdepodobne starší ako Mojžiš, čím inými slovami hovorí, že Mojžišove knihy čerpajú z hermetiky a nejedná sa teda o žiadne zákony, ktoré by boli Mojžíšovi zjavené Bohom. Tým, že mal mať Hermes podstatne vyššie znalosti a úroveň poznania, než Mojžiš tlmočil Židom od Boha, vlastne poprel božstvo ich Hospodina. Znalosťou sa mu mali vyrovnať iba evanjelisti, čo znamená, že hermetizmus považoval za zvrchovanú náuku.

Hermetické učenie pôsobilo v tejto dobe natoľko prenikavo, že Hermov obraz môžeme nájsť i na mozaike z roku 1488 v dóme v Sienne medzi najväčšími prorokmi. Sprievodný text tu hovorí: „Hermes Trismegistos, Mojžišov súčasník“ a „Prijmite, ó, Egypťania, učenie a zákony!“ Za postavou Egypťana, ktorý od Herma knihy preberá, stojí Grék. Snáď je táto mozaika symbolickým vyjadrením toho, že Gréci toto učenie získali od Egypťanov a zároveň, že v istom slova zmysle boli sami Egypťanmi. To by zodpovedalo správam starogréckych historikov, ktorí uvádzajú, že väčšina územia Grécka v skutočnosti bola egyptskými dŕžavami. Egyptský pôvod učení je tu zdôraznený ešte dvomi sfingami, ktoré boli považované za strážkyne tajomstiev. V tejto dobe sa humanisti dokonca snažili nahradiť Aristotelovo učenie, ktoré ovládalo vtedajšie školstvo, náukami, ktoré ponúkali vtedy známe hermetické spisy. V tejto snahe však neuspeli.

Hermetika podmienila i rozvoj vedy v Európe, pretože ňou bola ovplyvnená úplná väčšina priekopníkov vedeckého skúmania sveta. Ako príklad si môžeme uviesť, že Mikuláš Kopernik vychádzal z hermetických názorov a Isaac Newton bol predovšetkým hermetikom a len na druhom mieste fyzikom.

V súčasnosti sa naša spoločnosť dostáva do duchovnej krízy, z ktorej ako sa zdá nie je úniku. Nie je možné vylúčiť, že pomoc môžeme čerpať práve z hermetických diel, pokiaľ im porozumieme v plnom rozsahu a necháme sa nimi inšpirovať k ďalšiemu poznaniu a hlavne k spôsobu života, ktorý by bol v súlade s prírodou.

V modernej dobe má na obnove záujmu o hermetiku zásluhy predovšetkým madam Blavatská, ktorá jej venovala mnoho miesta vo svojej Isis Unveiled (Odhalená Isis) z roku 1877 a Richard Reitzenstein, ktorý preložil niektoré hermetické texty v roku 1904. Pravdaže k podstatnému nárastu záujmu došlo až po roku 1945, kedy boli objavené texty z Nag Hammádí. Pokiaľ však ide o skutočne nepoverčivý záujem, k tomu sa otvára cesta až v súčasnosti, kedy sa stále viac vedcov začína zaoberať teóriou chaosu, fraktálmi a holografickým modelom vesmíru. S úžasom totiž zisťujeme, že tieto najmodernejšie poznatky fyziky sú obsiahnuté už v týchto starobylých dielach.

1. PARADOX NA ZAČIATOK

3. PÔVOD

Zdroj: Hermetismus - Tajné nauky starého Egypta,

 
© Jaromír Kozák, Vydavateľstvo Eminent, 2002

Z češtiny preložil: Ptah, prevzaté z: www.cez-okno.net